Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Rok 2014 bude patriť pravici: napravo od stredu sa totiž odohrá viacero dôležitých zápasov, ktoré rozhodnú o podobe pravice na najbližšie roky. Platí to od Paríža po Varšavu a od Washingtonu po Budapešť. A týka sa to aj Slovenska.

Úporne premýšľam. Človek sa predsa nemusí riadiť podľa vonkajších udalostí, podľa Fica či opozície, môže kráčať slobodne a samostatne, ako chodec. Ale aj tak. Nemyslím si, že v roku 2014 budú mať na Slovensku najväčší význam prezidentské voľby, aj keď budú jeho najdôležitejšou udalosťou. Buď budeme mať štát s pyramídou neobmedzenej moci, v ktorej bude od prezidenta po posledného vrátnika vládnuť jedna politická strana a jeden muž, a som si istý, že toto je pravý dôvod kandidatúry Roberta Fica.

Mladí vravia, že maturita je ako plot, buď ho prelezieš, alebo ťa prehodia. Tí, čo maturitu poctivo vydreli, s banálnosťou toho výroku súhlasiť nebudú. Tí, čo mali viac šťastia ako rozumu, si neskôr zadovážia diplomovku na kľúč, nebudú zabíjať čas vedeckým bádaním, radšej veselo žiť a málo premýšľať. To je obraz Európy, ktorá je čoraz viac zmľandravená, ktorá stráca vytrvalosť a vernosť na ceste, lebo na nej treba aj všeličo odtrpieť.

Takto sa to robí. Pomyslel som si, keď som videl fotky nášho ministra zahraničia, ako beží (sám, hoci obklopený masou iných tiel) ulicami Budapešti. Jeho maratón je podľa mňa skvelou správou, z viacerých dôvodov.

Líderka opozície umne vyťahuje ženské zbrane – najbližšieho partnera nabáda, aby odhodil nerozhodnosť.

K základným slovenským historickým stereotypom patrí naše zdvojené vnímanie sveta. Sme súčasťou NATO a Európskej únie, ale polovica z nás by bola najradšej niekde medzi západnou Európou a Ruskom. Prezident našej krajiny sa nachádza mysľou na Západe, predseda vlády v Rusku. Mnohí z nás nevedia, či má prezident oslavovať koniec druhej svetovej vojny v Kyjeve, alebo v Moskve. Sme naučení hovoriť dvoma jazykmi, jedným v Bruseli a druhým doma, ale rovnako sme hovorili iným jazykom doma a v Prahe, Moskve, Viedni a Budapešti.

Posledný mesiac prehrmel Nemeckom štrajk vychovávateliek vo všetkých štátnych škôlkach. Odborový zväz Ver.di tvrdí, že práca vychovávateliek je nedocenená – deti sú v zariadeniach čoraz dlhšie, nároky na personál čoraz vyššie, a tak zabojoval o zvýšenie platov o desať percent. Nemilá záležitosť. Škôlky sa zavreli a frustrovaní rodičia mali len dve možnosti: buď si zavolať k deťom starých rodičov, alebo si v práci rovno naraz vybrať celú dovolenku. Dnes sú už škôlky otvorené, ale výsledok dohody odborári ešte neoznámili.

Ženy sú samy osebe problém. Buď majú starosti s mužmi, ktorí ich ľúbia príliš, alebo sa trápia pre mužov, ktorí ich neľúbia vôbec. Alebo sú zvedené, opustené, rozvedené. A svoje traumy si riešia vynášaním problémov firmy na verejnosť.

Angelina v Ostrihome? Veru áno. V roku 2010 tu a v Budapešti režírovala svoj film z čias juhoslovanskej vojny. S manželom si dali kávu a údajne len menší zákusok v cukrárni Ettore a herečka cukrárni darovala svoj čiernobiely portrét s podpisom. Majiteľka ho hrdo zavesila na viditeľné miesto. Naším hosťom bola Angelina Jolie... Obsluhujúce dievčatá ju ľutovali, že je kosť a koža, a čo si vytrpí, aby pred kamerou vyzerala dobre. Na internete koluje fotka Brada Pitta, kráčajúceho po moste Bottyán nad ramenom Dunaja.