Písal sa rok 1999, ja som práve dovŕšil 16 rokov a môj kamarát mi doručil na kazete nahratý album Definitely Maybe britskej kapely Oasis. Niežeby som dovtedy Oasis nepoznal, ale akosi som ich prehliadal, keďže som si v tom obdobi „zjížděl“ skôr americký hip-hop.

Schody domu, presne tam, kde bola naša revolúcia vyhlásená za socialistickú, sa zrútili. Skupina trinástich zúfalých ľudí okupuje kostol v centre Havany. Polícia ich zatkla a vyniesla uprostred noci. V televízii vysielali reportáž o tom, ako ľudia ničia mosty, aby si postavili domy. Arcibiskup uverejnil v komunistických novinách text, ktorý svojím tónom bojuje s oficiálnymi úvodníkmi. Zemiaky sa v stánkoch objavujú iba sporadicky. Hip-hopový hudobník je zatknutý len preto, že jeho syn protestoval, ako s ním zaobchádzali, keď zobral fotografiu revolucionára Camila Cienfuegosa z vestibulu školy.

Niečo medzi jednou až dvoma miliardami eur musí nová vláda zohnať, a to kombináciou úspor a nových príjmov, aby budúci rok deficit nepresiahol 3 percentá HDP. Je možné túto sumu zadovážiť spôsobom, ktorý nepustí žilou väčšine občanov Slovenska?

Ľudový tanec je len vtedy ľudový, ak ho tancuje pospolitý ľud. Na svadbe, na zábave, pre vlastnú radosť z pohybu, nie pre potešenie prizerajúcich sa. Rovnakú radosť ako hip-hop, zumba, step či salsa vám môže spôsobiť čardáš, klezmer, čapáš či horehronský dupák.

Sú všade. V televíznych seriáloch, na futbalových štadiónoch aj v hip-hopových klipoch. Polícia tvrdí, že robí, čo môže, ale súdy ich väčšinou oslobodia alebo dostanú podmienku. Aj preto sa cítia silní a naďalej šíria nebezpečné myšlienky. Neonacizmus je dnes medzi mladými ľuďmi na Slovensku opäť v kurze.

Komunitu ortodoxných raperov šokovalo video, ktoré je evidentnou demonštráciou sily a propagáciou značiek typu Thor Steinar. Neonacistické prvky už prenikli aj do slovenského hip-hopu.

Začínali ako hip-hopová skupina, ale dnes si už hovoria len hudobná skupina. A.M.O. vydávajú nový album Positive, ktorým sa odkláňajú od tradičného hip-hopu k novým žánrom. O tejto zmene nám povedali viac jej členovia, raperi Moe a Opak.

Najskôr to bol rock, potom hip-hop a najnovšie už aj techno. Neonacisti sa vždy chytia aktuálnej módnej vlny, aby rozšírili okruh vyznávačov bielej rasy.

Medzinárodný menový fond odhaduje, že čisté náklady na podporu finančného sektora, vynútenú krízou, ktorú v roku 2009 poskytli krajiny G-20, predstavovali 1,7 percenta HDP (905 miliárd amerických dolárov), a voľne použiteľný fiskálny stimul zodpovedal v rokoch 2009 aj 2010 dvom percentám HDP.

Další konference eurozóny, další odklad eurokrize. A samozřejmě, i další německé nasazení mučících nástrojů na bankrotující státy. Portugalsko, aby se ještě chvíli udrželo bez pomoci Unie, raději předem ohlásilo další omezení státních výdajů (o 5,3 procenta) a několik set tisíc převážně mladých a nezaměstnaných vyšlo do ulic na protest proti diktátu pod heslem z Egypta a Tunisu – „My, zoufalá generace”. Řecko dostane úlevu na úrocích (4, 2 procenta) a prodlouží se mu splátkový kalendář ze tří na 7 let výměnou za to, že prodá státní majetek za padesát miliard eur, přestože finančníci odhadují státní podíly jenom na patnáct. Irsku se neodpustí nic, protože má nízké (podle Sarkozyho neřestné) firemní daně. A nové navýšení záchranného fondu. Samozřejmě, všichni vědí, že to nic neřeší. Všechny tři státy v deflaci bankrotují a jejich dluhy porostou. Úroky za portugalské dluhopisy opět vzrostly. Deflace totiž  zvyšuje reálnou hodnotu místního eura, a tím i starého dluhu. A v takové situaci zvyšovat daně na splácení dluhu je sebevražedné a připomíná medicínu na krizi třicátých let. Jenom bankrot nebo inflace může rychle zlikvidovat státní dluh. Vždyť řecká dluhová spirála dosáhne letos 150 procent HDP a splátky 14 procent státních příjmů. Nezaměstnanost roste (15 procent) a podobně jako v Portugalsku téměř 40 procent mladých lidí je bez práce. A deflační politika bude pokračovat. Až do konečného řešení, kterému se vládci unie snaží za každou cenu vyhnout. Proč asi?