Zomrel Brežnev a v rádiách hrala ťaživá smútočná hudba. Všetky divadlá zrušili predstavenia a kluby boli zavreté. Bol pochmúrny novembrový večer roku 1982 a pred Véčkom postávali bezradní ľudia. Doobeda v Opuse nahrávala platňu folklórna skupina zo Suchej Hory a večer mali vystupovať a hrať na Slovenskom večere. Zrušenie týchto Goralov bolo, ako keby zrušili diskotéku s Michaelom Jacksonom. Niekto povedal: poďme sa pozrieť, či nie sú u Veľkých Františkánov. Boli. Spievali a hrali a čašník chodil každú chvíľu prosiť, aby prestali, že bude mať problémy, je predsa štátny smútok. Niekto navrhol: poďme do SĽUK-u do Rusoviec, tam žiadni bonzáci nebudú. Improvizovaná tanečná zábava sa rozbehla na hrádzi, kúsok od dobre stráženej železnej opony. Pod nohy tanečníkom svietili len hviezdy a autobus. O chvíľu policajná hliadka zábavu zrušila. .folklór a džez na striedačku
Spomínané Slovenské večery organizovalo bratislavské Véčko od polovice 70. do polovice 80. rokov na striedačku s Petrom Lipom. Skalní rock-pop-džez návštevníci, ktorí sa tam vo štvrtok omylom ocitli, začujúc ľudovky znechutene odchádzali, alebo sa radostne zoznamovali s úplne novým druhom dievčat. Slovenské večery organizoval Igor Medlen, vtedajší tajomník Východnej, spolu s choreografom Jánom Blahom a ďalšími ľuďmi, čo mali živé kontakty na dedinské folklórne skupiny. „Neboli to školy tanca, ale skôr náučné večery, kde niekto zo SAV-ky prednášal o folklóre určitej oblasti, z ktorej prišla zahrať a zatancovať folklórna skupina, naučila sa nejaká pesnička,“ spomína Igor Medlen. „Potom bola zábava pri muzike, lenže tam folkloristi tancovali zas len tie vydumané kombinácie tanečných krokov, ktoré sa naučili vo folklórnych súboroch. Dalo sa presne rozoznať, kto prišiel z Gymniku, kto z Techniku a kto z Ekonómu,“ dodáva Medlen so smiechom.
Po revolúcii sa ľudia okolo Muzičky snažili tradíciu slovenských večerov obnoviť, v roku 1994 dokonca začali v tom istom Véčku a neskôr po rôznych bratislavských podnikoch. Lenže folkloristi sa v tom čase akosi rozutekali a snažili sa všemožne prežiť v ranom kapitalizme. V nefolkloristoch ešte stále doznieval akýsi podvedomý odpor k slovenskému folklóru, ktorý tu bol za komunistov ako jedno z mála záujmových činností dobre živený a podporovaný. .späť ku koreňom na tanečnú zábavu
Až pred desiatimi rokmi sa podarilo zoskupeniu ľudí okolo Muzičky a tanečnej skupiny Dragúni, všetko absolventov VŠMU, etnografie či kulturológie, začať pravidelne organizovať podujatia s názvom Tanečný dom, ktoré sa udržali dodnes. Aj v Košiciach sa našli podobne spriaznené duše okolo združenia KMAF, Klubu milovníkov autentického folklóru, a ľudovej hudby Borievka. Boli to všetko ľudia, ktorí mali po krk všetkých tých strašidelných scénických spotvorenín, ktoré sa tu na Slovensku po vzore Mojsejevovcov tak pevne usadili, že bežný Slovák ich považuje za skutočný folklór. Niet sa čo diviť, že sa ku nemu nehlási, radšej sa bude učiť salsu, brušné alebo írske tance.
Tanečné domy vracajú tanec späť do pôvodného prostredia, do tanečnej sály, medzi ľudí, ktorí neprešli žiadnym tanečným tréningom, chcú sa večer zabaviť, zatancovať si, nesedieť a nepozerať na iných. A mladí ľudia, nezaťažení komunistickými konotáciami a zasiahnutí módnou vlnou world music, sa radostne chytili. „Spočiatku chodili na naše akcie najmä folkoristi, iba občas tam zablúdil aj niekto iný, “ hovorí organizátor bratislavského Tanečného domu Fero Morong, „postupne sa však pomer obrátil.“ A tak je to dobre. .zoznamka pre nezosobášené páry
Inšpiráciou pre Tanečný dom bol maďarský Táncház. Zatiaľ čo na Slovensku sa v sedemdesiatych rokoch tvrdo normalizovalo, v Maďarsku sa sformovalo hnutie, akýsi trucpodnik proti štátom dotovanému scénickému folklóru, ktorý sa ešte viac ako u nás násilne homogenizoval a úplne vzdialil od pôvodných foriem. Stáli za ním hudobní zberatelia Béla Halmos a Ferenc Sebő spolu s tanečnými etnografmi a choreografmi Györgyom Martinom a Sándorom Timárom, ktorí začali zbierať a popisovať originálne maďarské tance a piesne.
V transylvánskej obci Szék našli pôvodný a scénickými úpravami neovplyvnený folklór a odtiaľ si zobrali za vzor aj ich formu tanečnej zábavy a zoznamky pre nezosobášené páry v jednom, ktorá sa konala v súkromných domoch – odtiaľ názov Táncház. Začali organizovať tanečné domy, kde predvádzali a učili autentický folkór, najprv v uzavretých komunitách pre ľudí z folklórnych súborov v Budapešti. Akcie sa však veľmi rýchlo stali masovou záležitosťou obľúbenou mestskými elitami a vysokoškolákmi v Budapešti i ďalších mestách. Bolo to trochu revolučné a protirežimné, i keď pravda je taká, že aj tieto podujatia boli tiež len organizované zo štátnych peňazí. Odporcovia hnutia tvrdia, že práve tanečné domy sa stali semeniskom nového maďarského nacionalizmu. Milovníci, naopak, hovoria o kultúrnej tradícii pretransformovanej do moderného života.
Bez ohľadu na -izmy, maďarský Tanečný dom je pre účastníka silný zážitok. Práve ten inšpiroval aj súčasné podujatia na Slovensku. „Boli sme v Budapešti s Lúčnicou, keď sme sa na jeden z takýchto tanečných domov dostali,“ hovorí Fero Morong. „To, čo sme tam zažili, bolo neskutočné a chceli sme to preniesť k nám.“ Podarilo sa, a tak tento rok v septembri mohli otvoriť už okrúhlu desiatu sezónu. Niekoľko rokov organizovali aj Nay Tanečný dom, kde sa stretli dohromady rôzne etnické aj súčasné tanečné žánre. Návštevník si mohol podľa nálady a chuti vybrať. K nárastu popularity Tanečného domu významne prispela spolupráca s festivalom Pohoda, takže teraz sa už takmer žiadne väčšie hudobné podujatie bez nejakej tej viac či menej kvalitnej školy tanca akéhokoľvek žánru od folklóru po hip-hop nezaobíde. .najprv zábava, potom poučenie
Okrem praktickej výučby tanca z konkrétnej obce zo Slovenska i zo zahraničia, používajú v Tanečnom dome, ak je to možné, aj videoprojekcie, pozývajú autentické hudby z týchto oblastí, ale najväčší priestor je ponechaný výučbe tanca a tomu najdôležitejšiemu – voľnej zábave, kde si účastníci vyskúšajú sami bez vedenia učiteľa to, čo sa predtým naučili. Nasledovníkov má Tanečný dom aj v Čadci, kde ho spopularizoval Vlado Michalko z Dragúnov, v Trenčíne akcie organizuje skupina Nadšenci.
Najbližšie sa dá ísť vytancovať už budúci týždeň vo štvrtok do bratislavského KC Dunaj, a to na cigánske tance z Moldavy nad Bodvou a tance z Transylvánie – Kalotaszég pod vedením hostí Atilu Oláha a Anikó Lépes a domácich Fera Moronga a Moniky Michockovej–Jaššovej, na hudbu Mišo Noga Bandu. V Košiciach si treba počkať do 9. novembra, a potom zájsť do Múzea Humno na starosvetský z Terchovej,Verbunk a Čardáš z Priepastného s lektormi Stanom Marišlerom a Lenkou Šútorovou. No a v Podolí pri Piešťanoch si zatancujete 19. a 20. novembra tance zo stredného Slovenska spolu s Ferom Morongom, Vandou Krištofovou a ľudovou hudbou Michala Pagáča. Obliecť a obuť sa môžete, ako chcete, ostych nechajte doma.
Spomínané Slovenské večery organizovalo bratislavské Véčko od polovice 70. do polovice 80. rokov na striedačku s Petrom Lipom. Skalní rock-pop-džez návštevníci, ktorí sa tam vo štvrtok omylom ocitli, začujúc ľudovky znechutene odchádzali, alebo sa radostne zoznamovali s úplne novým druhom dievčat. Slovenské večery organizoval Igor Medlen, vtedajší tajomník Východnej, spolu s choreografom Jánom Blahom a ďalšími ľuďmi, čo mali živé kontakty na dedinské folklórne skupiny. „Neboli to školy tanca, ale skôr náučné večery, kde niekto zo SAV-ky prednášal o folklóre určitej oblasti, z ktorej prišla zahrať a zatancovať folklórna skupina, naučila sa nejaká pesnička,“ spomína Igor Medlen. „Potom bola zábava pri muzike, lenže tam folkloristi tancovali zas len tie vydumané kombinácie tanečných krokov, ktoré sa naučili vo folklórnych súboroch. Dalo sa presne rozoznať, kto prišiel z Gymniku, kto z Techniku a kto z Ekonómu,“ dodáva Medlen so smiechom.
Po revolúcii sa ľudia okolo Muzičky snažili tradíciu slovenských večerov obnoviť, v roku 1994 dokonca začali v tom istom Véčku a neskôr po rôznych bratislavských podnikoch. Lenže folkloristi sa v tom čase akosi rozutekali a snažili sa všemožne prežiť v ranom kapitalizme. V nefolkloristoch ešte stále doznieval akýsi podvedomý odpor k slovenskému folklóru, ktorý tu bol za komunistov ako jedno z mála záujmových činností dobre živený a podporovaný. .späť ku koreňom na tanečnú zábavu
Až pred desiatimi rokmi sa podarilo zoskupeniu ľudí okolo Muzičky a tanečnej skupiny Dragúni, všetko absolventov VŠMU, etnografie či kulturológie, začať pravidelne organizovať podujatia s názvom Tanečný dom, ktoré sa udržali dodnes. Aj v Košiciach sa našli podobne spriaznené duše okolo združenia KMAF, Klubu milovníkov autentického folklóru, a ľudovej hudby Borievka. Boli to všetko ľudia, ktorí mali po krk všetkých tých strašidelných scénických spotvorenín, ktoré sa tu na Slovensku po vzore Mojsejevovcov tak pevne usadili, že bežný Slovák ich považuje za skutočný folklór. Niet sa čo diviť, že sa ku nemu nehlási, radšej sa bude učiť salsu, brušné alebo írske tance.
Tanečné domy vracajú tanec späť do pôvodného prostredia, do tanečnej sály, medzi ľudí, ktorí neprešli žiadnym tanečným tréningom, chcú sa večer zabaviť, zatancovať si, nesedieť a nepozerať na iných. A mladí ľudia, nezaťažení komunistickými konotáciami a zasiahnutí módnou vlnou world music, sa radostne chytili. „Spočiatku chodili na naše akcie najmä folkoristi, iba občas tam zablúdil aj niekto iný, “ hovorí organizátor bratislavského Tanečného domu Fero Morong, „postupne sa však pomer obrátil.“ A tak je to dobre. .zoznamka pre nezosobášené páry
Inšpiráciou pre Tanečný dom bol maďarský Táncház. Zatiaľ čo na Slovensku sa v sedemdesiatych rokoch tvrdo normalizovalo, v Maďarsku sa sformovalo hnutie, akýsi trucpodnik proti štátom dotovanému scénickému folklóru, ktorý sa ešte viac ako u nás násilne homogenizoval a úplne vzdialil od pôvodných foriem. Stáli za ním hudobní zberatelia Béla Halmos a Ferenc Sebő spolu s tanečnými etnografmi a choreografmi Györgyom Martinom a Sándorom Timárom, ktorí začali zbierať a popisovať originálne maďarské tance a piesne.
V transylvánskej obci Szék našli pôvodný a scénickými úpravami neovplyvnený folklór a odtiaľ si zobrali za vzor aj ich formu tanečnej zábavy a zoznamky pre nezosobášené páry v jednom, ktorá sa konala v súkromných domoch – odtiaľ názov Táncház. Začali organizovať tanečné domy, kde predvádzali a učili autentický folkór, najprv v uzavretých komunitách pre ľudí z folklórnych súborov v Budapešti. Akcie sa však veľmi rýchlo stali masovou záležitosťou obľúbenou mestskými elitami a vysokoškolákmi v Budapešti i ďalších mestách. Bolo to trochu revolučné a protirežimné, i keď pravda je taká, že aj tieto podujatia boli tiež len organizované zo štátnych peňazí. Odporcovia hnutia tvrdia, že práve tanečné domy sa stali semeniskom nového maďarského nacionalizmu. Milovníci, naopak, hovoria o kultúrnej tradícii pretransformovanej do moderného života.
Bez ohľadu na -izmy, maďarský Tanečný dom je pre účastníka silný zážitok. Práve ten inšpiroval aj súčasné podujatia na Slovensku. „Boli sme v Budapešti s Lúčnicou, keď sme sa na jeden z takýchto tanečných domov dostali,“ hovorí Fero Morong. „To, čo sme tam zažili, bolo neskutočné a chceli sme to preniesť k nám.“ Podarilo sa, a tak tento rok v septembri mohli otvoriť už okrúhlu desiatu sezónu. Niekoľko rokov organizovali aj Nay Tanečný dom, kde sa stretli dohromady rôzne etnické aj súčasné tanečné žánre. Návštevník si mohol podľa nálady a chuti vybrať. K nárastu popularity Tanečného domu významne prispela spolupráca s festivalom Pohoda, takže teraz sa už takmer žiadne väčšie hudobné podujatie bez nejakej tej viac či menej kvalitnej školy tanca akéhokoľvek žánru od folklóru po hip-hop nezaobíde. .najprv zábava, potom poučenie
Okrem praktickej výučby tanca z konkrétnej obce zo Slovenska i zo zahraničia, používajú v Tanečnom dome, ak je to možné, aj videoprojekcie, pozývajú autentické hudby z týchto oblastí, ale najväčší priestor je ponechaný výučbe tanca a tomu najdôležitejšiemu – voľnej zábave, kde si účastníci vyskúšajú sami bez vedenia učiteľa to, čo sa predtým naučili. Nasledovníkov má Tanečný dom aj v Čadci, kde ho spopularizoval Vlado Michalko z Dragúnov, v Trenčíne akcie organizuje skupina Nadšenci.
Najbližšie sa dá ísť vytancovať už budúci týždeň vo štvrtok do bratislavského KC Dunaj, a to na cigánske tance z Moldavy nad Bodvou a tance z Transylvánie – Kalotaszég pod vedením hostí Atilu Oláha a Anikó Lépes a domácich Fera Moronga a Moniky Michockovej–Jaššovej, na hudbu Mišo Noga Bandu. V Košiciach si treba počkať do 9. novembra, a potom zájsť do Múzea Humno na starosvetský z Terchovej,Verbunk a Čardáš z Priepastného s lektormi Stanom Marišlerom a Lenkou Šútorovou. No a v Podolí pri Piešťanoch si zatancujete 19. a 20. novembra tance zo stredného Slovenska spolu s Ferom Morongom, Vandou Krištofovou a ľudovou hudbou Michala Pagáča. Obliecť a obuť sa môžete, ako chcete, ostych nechajte doma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.