Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Chceme sa s vami podeliť o naše každodenné boje. Dúfam, že náš nárek zasiahne svet. Sme ako slepec z Jericha (Mk 10, 46 ‒ 52), ktorý nemal čo vyjadriť, ale jeho hlas žiadal Ježiša, aby sa nad ním zmiloval. Aj keď niektorí ľudia ignorovali jeho hlas, iní ho počuli a pomohli mu. Spoliehame sa na ľudí, ktorí budú počúvať!

Kuba má vážne sociálne problémy. Otázka pre mnohých však znie: Ako by sa k týmto problémom postavil demokratický režim? Dokázal by ich riešiť, prípadne by niektoré z nich hneď zmizli?

Predpokladám, že neviete, kto je Petr Drulák. Ak to viete, potom ste pravdepodobne Miroslav Lajčák alebo Lívia Klausová; ale prišiel čas, aby sa s ním oboznámili aj ostatní čitatelia .týždňa. Chlapík, ktorý ukončuje havlovskú éru, sa nevidí každý deň.

Spomínam si na jednu epizódu z roku 1995. Koncom augusta sa v kanadskom Montreali konal svetový kongres historikov. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Kanade Anton Hykisch nás vtedy pozval do Ottawy na recepciu, ktorá sa mala konať pri príležitosti štátneho sviatku SR. Keď som prišiel na recepciu, sedel tam už Jozef Kirschbaum, niekdajší generálny tajomník HSĽS. Zvítal som sa s ním a povedal som mu, že ma teší, že už aj on oslavuje SNP.

Pri príležitosti 70. výročia Slovenského národného povstania si opäť raz vypočujeme zopár prejavov a v nejednom z nich to bude opäť dunieť prázdnotou a dávnymi lžami. Už sme si za tých 70 rokov zvykli. Ale možno sme si zvyknúť nemali.

Každé majstrovstvá sveta vo futbale majú svojich hrdinov, no v Brazílii nimi nie sú ani útočníci alebo záložníci. Výkonmi najviac vyčnievajú brankári.

Je dosť ľudí, ktorí nosia túlavé topánky. A je medzi nimi aj čoraz viac žien. Križujú zemeguľu, navštevujú krajiny vo všetkých jej kútoch. Potom sa niekde usadia a budujú si tam domov. Začas pobudnú, opäť sa pohnú ďalej. Čo hľadajú?

Dnes je prvý júlový štvrtok a podchvíľou ma premkne záchvev nostalgie pri každom pomyslení na to, že dnes večer v Ríme, v nádhernom historickom Ninfeo di Villa Giulia, prisúdia a vzápätí odovzdajú najvýznamnejšiu taliansku cenu za pôvodné literárne dielo, Premio Strega. Táto moja nostalgia je dcérou spomienky na tri takéto štvrtkovo-júlové stridžie večery, ktoré sme v uplynulých rokoch vďaka šťastným okolnostiam strávili spolu s manželkou v spoločnosti Veľkých Elektorov, sedeli sme medzi nimi na vratkých stoličkách pri okrúhlych stoloch a do omráčenia sa zhovárali a zhovárali a zhovárali s naozaj veľkými menami súčasnej talianskej literatúry.

Richard von Weizsäcker (15. apríl 1920 – 31. januára 2015) pochádzal z konzervatívnej nemeckej šľachty, z ktorej nevyrastali práve „zanietení demokrati“. Jeho otec bol za Hitlera vysokým úradníkom ministerstva zahraničných vecí. On sám bojoval ako dôstojník Wehrmachtu na východnom fronte, kde padol jeho brat Heinrich. Druhý brat Carl Friedrich nebol len teoretickým fyzikom, ale v rokoch 1940 – 1942 pracoval aj na nemeckom uránovom projekte. Práve preto však boli jeho neskoršie slová, ktorými zásadne ovplyvnil pohľad na nemecké dejiny, také dôveryhodné.