Už sa zdalo, že ruská politická scéna nemá žiadnych nových hráčov. Premiér Putin založil na svoju podporu široký Národný front a politický boj sa skončil. A zrazu prišiel on.

Bývalý poslanec a minister vnútra Vladimír Palko je docent matematiky na Fakulte informatiky Paneurópskej vysokej školy a veľmi ho to baví. Na otázku, čo bude robiť v budúcnosti, každému odpovedá, že o tom bude rozmýšľať, až keď na jeseň dopíše knihu, v ktorej sumarizuje svoju politickú kariéru.

Ak ministerstvo školstva nezmení názor, vyhodí v blízkej budúcnosti približne štvrť miliardy korún za takzvané elektronické učebnice. To, čo chce za tieto peniaze kúpiť, však nie sú elektronické učebnice. Je to učebnicová ukážka toho, ako učebnice nemajú vyzerať.

.minulý pondelok uverejnil denník SME Shootyho karikatúru s Exupéryho malým princom, stojacim na malej, hnedej a zjavne smradľavej planéte. Podľa tabuľky vedľa malého princa išlo o Planétu vedomostí. Rovnako sa volá aj „digitálny vzdelávací obsah“, o kúpe ktorého ministerstvo školstva rokuje s majiteľmi licencie. Shooty triafa do čierneho. Na Planéte vedomostí toho smrdí naozaj dosť.

Nedeľa 22. mája. O pár hodín zverejnia výsledky komunálnych a regionálnych volieb, ktoré sa dnes konali v Španielsku. Na madridskom námestí Puerta del Sol, kde už týždeň stanujú stovky mladých, sa teraz medzi celtami a stanmi tlačia tisícky demonštrantov rôzneho veku. Navzdory zákazu Ústrednej volebnej komisie. Alebo práve pre ten zákaz.

Romana Schlesingerová je snom pre všetky druhy aktivistov. Mladá a energická osoba, ktorá chce dosiahnuť maximum a vie si získať médiá.

Dokument o tom, ako marketing a výrobcovia zneužívajú bezbranných detských spotrebiteľov, by mohol byť pokojne agitkou, ktorá zavrhuje celý kapitalistický systém a volá po tvrdej ruke štátu. Dokument dostupný aj na internete viacero divákov inšpiroval na totálne odmietanie konzumnej spoločnosti a rôzne konšpiračné teórie.

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Humorista Oliver Andrásy mal celé roky toľko roboty s vyrábaním relácií, že dcérine narodeniny oslavoval s dvojtýždenným sklzom. Roky túžil po tom, že s tým sekne. Keď sa to stalo, na chvíľu ho to zaskočilo, ale teraz si pokoj užíva.