Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

Humorista Oliver Andrásy mal celé roky toľko roboty s vyrábaním relácií, že dcérine narodeniny oslavoval s dvojtýždenným sklzom. Roky túžil po tom, že s tým sekne. Keď sa to stalo, na chvíľu ho to zaskočilo, ale teraz si pokoj užíva.

Preklikávate sa článkami, už ste prebehli cez niekoľko a ešte ste si nič neprečítali? Tak sa konečne zastavte a čítajte pozorne až do konca. Nedozviete sa nič, čo by ste museli bezpodmienečne vedieť, ale možno vám to daruje jednu pomalú chvíľku.

Vo vzduchu oproti sebe visia dve podenky a jedna druhej hovorí: „Odkedy žeriem ženšen, žijem už jeden a pol dňa.“ V tomto nevinne sa tváriacom vtipe Viktora Kubala, vystrihnutom zo starého Roháča, je ukrytá celá teória relativity aj tajomstvá duchovných majstrov.

Slovenské sčítanie ľudu má celkom slušnú šancu skončiť sa fiaskom. Odstupovanie komisárov, ktorým občania odmietajú otvárať, je komickou medzihrou, po ktorej by malo nasledovať odstupovanie zodpovedných. Problémom nie je to, že by toto sčítanie bolo väčšmi orwellovské ako iné v EÚ. Azda aj naopak, číselný kód poskytuje ozaj väčšiu anonymitu – respektíve, aspoň taký pocit – ako meno, priezvisko, rodné číslo, čo je realita napríklad v Česku.

Farmárske trhy. Kde inde, ak nie v tradičnej poľnohospodárskej krajine, ležiacej na križovatke starých obchodných ciest, by malo niečo také dodnes celkom prirodzene existovať a prekvitať? Všade inde.

Jeho firma je výstavnou skriňou estónskej ekonomiky a lídrom internetovej komunikácie. Krízu prestáli dobre, no hovorí, že Európu čaká veľa práce, ak sa v budúcnosti nemá konkurenčnému boju medzi Áziou a USA prizerať len z úzadia. Výkonný riaditeľ spoločnosti Skype Sten Tamkivi.

Od života najprv dostal samé zlé karty. Je Cigán – slovo Róm neuznáva, vyrastal v detskom domove, a má za sebou osobitnú školu. To naozaj neboli dobre rozdané karty. Lenže Filip Karasz s nimi rozohral obdivuhodnú partiu.