„Čo je to za sračku?“ spýtal sa na začiatku svojej recenzie Greil Marcus, hudobný kritik Rolling Stone, keď si vypočul vtedy aktuálny nový album od Boba Dylana, ktorý dostal názov Self Portrait (Autoportrét). Nebol jediný, kto si s touto nahrávkou, čo nemala s predchádzajúcimi Dylanovými albumami veľa spoločného, nevedel rady.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Nahrávacia spoločnosť oznámila J. J. Calovi, že má hit, ktorého predaj by mal podporiť vystúpením v televízii. Americký pesničkár im obratom odkázal: „Načo by som mal hrať v televízii, keď mám hit?“

Stavba obchodného domu znamenala pre Bratislavu 20. storočia vždy symbol pokroku, snahu priniesť ducha metropoly do malomestského prostredia našej „little big city“.

Sezóna vrcholí. Namiesto bohapustého vylihovania na slnku však skoro každý človek, odrastený v socializme, už myslí na to, čo odpovie pani Zime, keď sa ho spýta, ako naložil s letom. Takže všetci zavárame ako pominutí.

Alebo vlastne radšej nie, žiadny otvorený list, ale názov je to dobrý, tak ho nechajme. To bolo takto: Je piatok večer, stojím pod hlavným pódiom a užívam si koncert Tonyho Allena, v tej chvíli absolútny hudobný vrchol festivalu. Afro džez, afro bít, či ako sa to volá, aj fusion by sa mi zdalo namieste, do publika prúdi nenormálna energia, hrajú virtuózne a predsa živelne, krásne.

Keď sme na konci deväťdesiatych rokov pripravovali monografiu o slovenskej architektúre 20. storočia, kolega Matúš Dulla kdesi objavil knihu komunistického prezidenta Zápotockého s názvom Po staru se žít nedá aj jeho zľudovenú verziu „Se starou se žít nedá“.

Novinárka a spisovateľka Irena Brežná je pôvodom Slovenka, od roku 1968 žije a pracuje vo Švajčiarsku. Bola vojnovou korešpondentkou, iniciovala humanitné projekty v Guinei i v Čečensku. Celý život je na voľnej nohe, kríza v médiách ju prinútila písať beletriu.

S Allman Brothers Band hral necelé dva roky, no za taký krátky čas sa stihol zaradiť k takým velikánom elektrickej gitary, akými boli Eric Clapton alebo Jeff Beck. Duane Allman.

Pred pár rokmi som v jednom z týchto stĺpčekov spomínala svojho kamaráta Austrálčana, buddhistického mnícha, ktorý žije v obrovskom kláštore v Indii medzi tisíckami tibetských mníchov (bolo to niekedy v januári alebo februári 2011). Stretla som ho v indickom meste Bodhgaya, kam prišiel s kamarátom z kláštora meditovať pod Buddhov strom. Ja som tam bola písať svoju knihu.