Teória relativity, teória gravitácie, 21 noktúrn, Hľadanie strateného času, Peter Pan, 1984, E.T. mimozemšťan, Google, Harry Potter, Apple. Bez introvertov by bol svet aj o tieto veci chudobnejší. Ako sa im žije vo svete, ktorý miluje extrovertov?

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

S láskou to nemusí byť vždy tak, ako sa zvykne hovoriť, že jej môžeme rozdať iba toľko, koľko sme sami dostali či dostávame. Zväčša si totiž každý z nás vo svojom vnútri nesie generátor na výrobu láskavých a láskových citov.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Štefan Hríb v editoriali (.týždeň 29/2013) hľadal odpoveď na provokatívnu otázku, ktorú mu položil hudobník a architekt Matúš Vallo: Prečo tu žiť? Ukázalo sa, že táto otázka zaujíma veľa našich čitateľov. Otvárame preto diskusiu, v ktorej sa hľadajú dôvody, prečo tu ostať, prečo sa sem vrátiť alebo, prečo tu už viac nežiť.

Napríklad taký J. C. Vyrastal v rodičovskej krčme na dedine kúsok od Prahy, počas medzivojnového Československa. V krčme sa hralo divadlo, požičiavali knihy. V Hostouni žila aj malá židovská komunitka, ktorú pohltil holokaust. Počas vojny pomáhal odboju a na jej konci bol účastníkom pražského povstania (na vlastné oči videl lynč nemeckých civilistov nenávistným davom). Po vojne vstúpil do komunistickej strany.

Hneď po skončení vysokej školy som pracovala ako zamestnankyňa v dvoch súkromných firmách, kde ma to nesmierne bavilo. Síce za minimálny plat, ale všetky odvody som poctivo odvádzala dvadsať rokov. Žiť z minimálnych príjmov nie je vždy zábava, ale keď sa rozhodnete v živote slobodne tvoriť, za tú voľnosť to stojí. Minulé leto som ostala nezamestnaná. Tiež som to privítala s otvorenou náručou, pol roka som žila z podpory a písala vlastnú knihu a onedlho na to som otehotnela. Dar z čistého neba!