Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo tu žiť alebo nežiť

.časopis .polemika

Štefan Hríb v editoriali (.týždeň 29/2013) hľadal odpoveď na provokatívnu otázku, ktorú mu položil hudobník a architekt Matúš Vallo: Prečo tu žiť? Ukázalo sa, že táto otázka zaujíma veľa našich čitateľov. Otvárame preto diskusiu, v ktorej sa hľadajú dôvody, prečo tu ostať, prečo sa sem vrátiť alebo, prečo tu už viac nežiť.

.pripravujem sa na návrat
Môj domov je na Považí, aj keď väčšinu života sa tam len vraciam. Z Bratislavy, z Prahy, teraz z Berlína. Ale vraciam sa. Stále. A len tam som doma. Prečo? Prečo nie som doma napríklad v Prahe, v ktorej žije podstatná časť mojich priateľov, ku ktorej sa viaže dosiaľ najdôležitejšia časť môjho života? Čo to je, kde to je, domov?
Geografia. Údolie Váhu, komín púchovskej Matadorky, kameňolom nad Ladcami, v diaľke občas viditeľný Kľak. To ohraničuje môj domov. Cez tie lesy chodil môj dedo do roboty v považskobystrických strojárňach, stavba vážskeho kanála dávala zarobiť mojim prastrýcom. Na to, ako kameňolom uhrýza z hory, sa pozerali už moje prababičky. Toto všetko doma vnímam, aj z toho som upletený. Neviem presne, ako krajina vplýva na spôsob myslenia a ako formuje človeka, ale je to zásadný vplyv.
Vďaka miestu a cezeň sa stretám s rodinou. S predkami, ktorých som nepoznal. Je to prepletené: vedomie, že idem po sade, ktorý sadil môj dedo, mi približuje starého otca aj ten sad. Stretáva sa to vo mne, ja som momentálny priesečník miesta a rodu.
Aj keď moje priezvisko vraj naznačuje, že do okolia Púchova moja rodina prišla ako pobielohorskí exulanti – ergo protestanti – som katolík. Cirkev je domov. Celosvetový, univerzálny. Nijako sa to nebije s geografickou zakotvenosťou, ale dáva človeku široký a veľkorysý kontext. Vďaka rodine a cirkvi viem, že som členom spoločenstva tých, čo tu sú s tými, čo tu boli aj tými, čo ešte len prídu. Vnímam kontinuitu, ku ktorej mám aj ja prispieť. Kontinuitu času a miesta.
Jazyk. Len v slovenčine som doma, len v nej som ja. Bohužiaľ. Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom, opakujem si to desivé príslovie. V inej reči som iný človek. Ktovie ale, akými rečami hovorili moji predkovia. Určite aspoň po česky a po maďarsky, čo-to vedeli aj z latinčiny. A všetky tieto reči patria k Považiu, k Slovensku. Krajina a príslušnosť k nej je viac ako národ.
Korene. V krajine, v rodine, v cirkvi. Z nich vyrastám, čerpám. A hádam k nim prinášam niečo nové. Domov človeka zaväzuje, aby tvoril.
Domov človeka aj zväzuje. Paradox: na Považí som doma, aj keď väčšina ľudí tam používa iný slovník, volia úplne ináč ako ja, zaujímajú ich iné témy. Som tam outsider. Ale patrím tam, aj keby ma komunita akokoľvek nechcela. Cez krajinu, miesto, patrím aj do komunity. Biele vrany a čierne ovce sú potrebné v každom spoločenstve.
Zatiaľ sa v cudzine pripravujem na návrat domov. Ale nezošaliem tam do dvoch rokov, neskysnem alebo neujdem zas preč? Azda nie je domov na to, aby ho človek kultivoval a budoval či rozvíjal, ale aby odtiaľ utekal? Domov ako zdroj tvorivého nepokoja a napätia. Môže byť.
Kde sa berie schopnosť byť doma hocikde? Odkiaľ má človek ten dar (alebo čo to je) tvoriť si domov? Nemať domov, alebo vytvoriť si domov podľa vlastnej vôle – je to dar alebo prekliatie? Je domov darom alebo prekliatím? Možno platí oboje.
Asi je to tak v poriadku.
Miro Pastorek, Berlín – Dolné Kočkovce

.prečo ostávam vonku
Patrím k tým, čo odišli za vzdelaním alebo za lepšou (a lepšie platenou) prácou. No nakoniec ostali vonku kvôli životnej láske. Už desať rokov teda žijem na západnom pobreží Spojených štátov a na Slovensko prichádzam raz za dva-tri roky a ostávam tu približne na mesiac.
Pri každej návšteve zažívam potvrdenie francúzskeho príslovia: „Čím viac sa veci menia, tým viac ostávajú rovnaké." Preto je pravda, že voľby to nevyriešia, len akási nová revolúcia.
Zároveň pociťujem od domácich nevyslovený názor, že vonku je to akosi ľahšie, že tým, čo sa nevrátili, je sveta žiť. Opak je pravda. Opýtajte sa Michala Handzuša, či sa k tomu Stanley Cupu doflákal (mimochodom, Handzuš bol príkladom asi nevhodným, keďže pracuje v zahraničí za zahraničné peniaze už od roku 1997). Podobne ako mnohí iní cudzinci so vzdelaním, aj ja som – s jedným slovenským inžinierskym a dvoma zahraničnými Masters titulmi – v Amerike začínal na stavbe. Od známych mám podobné správy o brutálnych začiatkoch, ako aj o diskriminácii, o urážlivých poznámkach na adresu Východoeurópanov  či o neuznaní vysokoškolských diplomov. Ale svoju cestu si odídenci vyvzdorovali aj vonku. Nie je náhoda, že stále žije americký mýtus o tom, ako sa tu každý tvrdou prácou môže niekam dostať. No polien, hádzaných pod nohy, je dosť, a nie vždy sa to podarí. Rozdiel je ten, že sťažností na polená až tak nepočuť. Aj preto, že na to niet času. Na rozdiel od Slovenska, kde sa stále očakáva, že nám niekto (či Niekto) zhora úspech dá, odídenci vedia, že je to len na nich.
Napriek ťažkým začiatkom a prostriedkom teda vonku ostávame. Prečo? Pre mnohých sa odpoveď ponúka psychoanalytická: až raz od matky odídeš, návratu niet. Čím dlhšie som v zahraničí, tým menej si viem predstaviť opäť žiť na Slovensku. Život vytvorený inde sa postupujúcim vekom nedá opustiť tak ľahko ako za mlada, po vysokej. Peter Bondra sa na Slovensko vracia, ale je v Amerike už tiež doma.
Na makroúrovni prežívame fázu konca národného štátu ako takého, len to pri pomalom vývoji zvnútra nevidíme. Sila vzťahu k domovine je tiež otázkou národnej identity: s otcom Slovákom s rusínskymi predkami a matkou Maďarkou od Rožňavy som len do konca strednej školy v roku 1995 žil v troch rôznych štátoch bez toho, aby som sa z Košíc čo len pohol. Slovensko je stredom Európy nielen geograficky, ale aj z hľadiska bytia. Nečudo, že pri toľkých výmenách mocností a vládcov a režimov nevieme, čo sme zač.
Ešteže je tu otázka zmyslu pre spoločné dobro, hádam sa tu dá ostať žiť kvôli nemu. Najprv však musíme to spoločné dobro definovať. Samostatnosť sme si vypomlčkovali, ale čo s ňou, čím chceme ako Slováci byť, na to už nedošlo.  Peter Zajac v eseji Jazyk doby v roku 1993 zasa poznamenal, že Slovákov zaujíma na elitách, čím a ako sa nám podobajú, zatiaľ čo na Západe ľudí viac zaujíma, ako sa na tie elity podobať a ako sa nimi stať. Polená si pod nohy hádžeme sami, a to nielen neambicióznym a sebastredným myslením (znovu stredná Európa?), ale aj tým, že sa sťažujeme, že nám polená pod nohy niekto neprestajne hádže. To, prečo tu ostať žiť, je teda skutočne taká slovenská a zároveň nesprávna otázka. Opýtajme sa radšej, čím chceme byť a ako sa k tomu dopracovať. A polená pozbierajme a postavme z nich zrub.
Peter Korchňák, západné pobrežie USA

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite