A hneď v úvode si úprimne povedzme, že hokej nie je šport, ktorý by hýbal takým počtom ľudí ako futbal, basketbal, motorizmus či tenis. Neviem si predstaviť, že by sa v čase majstrovstiev sveta vo futbale hrala Liga majstrov alebo akákoľvek iná významná súťaž. Tak ako sa teraz hrá NHL. A nielen počas MS, ale aj počas ZOH. To potom nie sú majstrovstvá sveta ani olympiáda.

Liga majstrov sa tento rok končila pozoruhodne. Najmä preto, že ju vyhral Real Madrid. Mužstvo, ktoré sa v tomto ročníku na svoje pomery tak-trocha trápilo, ale tak sa postupne samo nakopalo do vlastného, dajme tomu „sebavedomia“, že sa dokopalo až k rekordnému 14. titulu v najlepšej európskej súťaži.

Kvet Nguyen je fotografka, ktorá patrí do druhej generácie Vietnamcov na Slovensku. V podcaste hovorí o tom, ako vyzerá hľadanie identity a čo môžeme urobiť preto, aby sa slovenskí Vietnamci cítili naplno prijatí.

Ťažko byť neosobný, keď človek vyrastie medzi štadiónmi Interu a Slovana Bratislava a jeden dedo je interista, druhý slovanista. Môže to spôsobiť malú športovú schizofréniu. Nespôsobilo. Nastala až v posledných rokoch, keď Inter zmizol z futbalovej mapy Bratislavy a v arogantnom Slovane nie je komu fandiť. Priznávam, že som v predkole Ligy majstrov musel uznávať výkon gruzínskeho Dinama Batumi, keď som videl, kto hrá aký futbal. A moji dedovia sa presýpajú v urnách.

Liverpool si pamätám vo finále Ligy majstrov, keď to ešte nebola Liga. Vtedy to bol Pohár európskych majstrov. Iba (!) majstrov. Nie druhých, tretích, kvalifikovaných a všelijakých ďalších mužstiev vo svojich ligách... Ale spomienka na finále FC Liverpool – Juventus Turín v roku 1985 nie je vôbec príjemná. Myslím, že po 37 rokoch bude môj víkendový dojem zo zápasu Liverpool – Real Madrid (sobota, 21.00 h) podstatne lepší.

Prvý raz som bol v New Orleans po revolúcii, asi v roku 1992. Potom som sa tam vracal – v rámci výletu s kamarátom alebo preto, aby som zažil Mardi Gras. Ale pred troma rokmi mi bolo jasné, že tam musím ísť.