Názov článku zrejme evokuje spomienku na veselé texty od Jula Satinského, ale tento text taký veselý nie je. Venujeme sa v ňom totiž smutnej téme – konkrétne tomu „šľaku“.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Čo sme včera čítali, na to zajtra budeme chodiť do kina. Sezóna letných hitov sa skončila, jeseň, zima za dverami, Oscary® na dohľad, treba divákovi ponúknuť aj trocha nefalšovaných umeleckých ambícií. Spoľahlivým spôsobom, ako to dosiahnuť, sú filmové adaptácie románov, nie len tak hocijakých, ale románov, ktoré okrem toho, že sú bestsellermi, sú aj literatúrou. Spomedzi tých, čo nás čakajú v najbližších mesiacoch, trčia dva, Life of Pi kanadského spisovateľa Yanna Martela, režíruje Ang Lee, a Cloud Atlas Angličana Davida Mitchella, režírujú Andy a Lana Wachowskí a Tom Tykwer.

Čím viac o tom čítam a počúvam, tým menej ma to baví a tým väčšmi pochybujem o zmysle písania na túto tému. Ani po dvadsiatich rokoch sa ľudia okolo Vladimíra Mečiara a Václava Klausa nedohodli, čo sa to vlastne na tých ich slávnych stretnutiach stalo. A kto vlastne rozdelenie federácie chcel a prečo k nemu napokon došlo.

Všetky cesty vedú do Ríma, vraví sa. Asi preto sa napokon muselo stať, že aj tie nepokojné kroky Woodyho Allena raz dorazia do talianskej metropoly.

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Občas tu píšem o Federácii spoločenského hokeja. Mnohí to nechápu, a vôbec sa im nečudujem. Toto píšem na turnaji, kde oslavujeme dvadsať rokov od založenia Federácie. FSH sme založili na internáte Družba II v roku 1992. Internát Družba postavili v Bratislave v druhej polovici dvadsiateho storočia pri Karloveskom ramene, neďaleko bývalej krčmy Riviéra. Na výstavbu sa použili tie najušľachtilejšie panely, ktoré dvíhali tie najelegantnejšie žeriavy. Samotná budova Družby II je z architektonického hľadiska čarovná.

Vystúpenia amerického speváka Bobbyho McFerrina sú vždy sviatkom. Nielen pre tých, ktorí majú radi džez, ale pre každého, kto má rád hudbu ako takú.