Chronických popieračov genderových stereotypov z tohto článku pravdepodobne rozpučí, ale naše biologické danosti jednoducho niektoré umelo vytvorené predstavy o rozdelení mužských a ženských svetov ďalej nepustia.

Udalosti na Ukrajine vyvolali veľkú diskusiu dokonca aj na Slovensku, ktoré sa inak vyznačuje pomerne veľkou apatiou voči dianiu v zahraničí. Naša pozornosť sa sústredila na Ukrajinu zaslúžene. Úplne nezaslúžene však našej pozornosti unikla udalosť, ktorú sme si takmer nevšimli. Má pritom úzku súvislosť s tým, čo sa deje na Ukrajine.

Jsou myšlenky, se kterými sice nesouhlasím, ale snáším je klidně. A pak ty druhé – též s nimi mám potíž, ale má tolerance k nim je dlouhodobě nižší. Do této kategorie patří úvaha, že naše civilizace – rozuměj ta západní, do níž Češi i Slováci patří, je už příliš bohatá, a že by dále bohatnout neměla. Že by dokonce mělo být jakýmsi imperativem doby snažit se bohatnout pomaleji či dokonce vůbec. A vlastně kdybychom trochu zchudli, tak taky dobře. Jistým paradoxem hospodářských dějin je, že s mírou vyspělosti a bohatství daného společenství narůstá počet hlasatelů této ideje. Ti se navíc staví do role „morálně nadřazených“ intelektuálů a z těchto svých výšin nad námi ostatními také svou „pravdu" prezentují.

Vianoce sú aj oslavou života a poctou žene - matke. Matkami sa v tomto roku stali aj dve naše stĺpčekarky Dorota a Lucia i naša manažérka Ľudmila, ktoré opísali svoju novú skúsenosť. Ich krátke texty dopĺňajú fotografie argentínskej fotografky, ktorá zdokumentovala svoje tehotenstvo.

Taliban zabíjal našich Krátko pred koncom minulého roku zahynuli v Afganistane dvaja slovenskí vojaci. Patrik Fraštiak a Edmund Makovník boli súčasťou vojenského konvoja, na ktorý v Kábule zaútočili teroristi. Jeden z nich zomrel priamo na mieste útoku, druhý počas prevozu do nemocnice. Obidvaja patrili k elitnej vojenskej jednotke a na základni v Kábule pripravovali príchod ďalších slovenských vojakov. K útoku sa prihlásilo hnutie Taliban.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa aj na firmy, ktoré ich nepodpísali, je pozornosťou Smeru voči odborárom. No namiesto boja proti „mzdovému dumpingu“ to viaceré podniky môže vystaviť novým problémom.

Kostol sv. Alžbety v Bratislave, známy skôr ako Modrý kostolík, má v slovenskej architektúre osobitné postavenie. Už sto rokov je najpopulárnejším reprezentantom uhorskej secesie na našom území.

Milí priatelia. Odborníci, laici i mudrlanti sa naprieč dejinami snažili ľudí zadeliť do skupín. Pre jedných to znamenalo bezpečie a privilégium šliapať druhým po hlavách. Pre tých druhých to bolo prekliatie. Pred rokmi bolo populárne rozdeľovať ľudí podľa pohlaví a tvrdiť, že jedni sú z Marsu, druhí z Venuše. Naša učiteľka prírodopisu tvrdila, že je z opice. My sme verili, že sme z Boha. Dnes rozčúlené hlasy vravia, že niekde vo svete už neexistujú muž a žena, ale že v rámci rovnosti sú všetci akési „to“.