Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.

Predstavte si, že by sa vám podarilo absolvovať súboj s Boltom, čerstvým majstrom sveta na 100 a 200 metrov. A predstavte si, že by ste ho mohli poraziť. Nemožné?

V ostatnom čase ma zaujali dve správy. Podľa prvej bude pápež Ján Pavol II. budúci rok vyhlásený za svätého. Svätí tvoria súčasť nášho života. Vidíme sochy svätých na námestiach, ich obrazy v národných galériách, kostoly sú po nich pomenované, a je tu aj osobná úcta. Je to milý, ľudský svet, často sprevádzaný legendami, ktoré nikomu neprekážajú. Je to tiež povzbudenie, že vo svete sú aj krásne príbehy a tiež, že oni sa za nás môžu prihovárať. Zväčša je to však trochu abstraktný svet.

Otvorený list Deväť sudcov Najvyššieho súdu kritizovalo v otvorenom liste svojho šéfa Štefana Harabina za jeho výroky na adresu sudcov Ústavného súdu. Predseda Najvyššieho súdu zaútočil na sudcov Ústavného súdu Ľudmilu Gajdošíkovú, Jána Lubyho a Ladislava Orosza pre ich rozhodnutie v kauze Duckého zmeniek.

Podpredseda českého ústavného súdu Pavel Holländer po dvadsiatich rokoch končí svoju službu ako sudca. Nebola to služba sudcu v tradičnom montesqieuovskom chápaní, kde sudca „len“ prerozpráva zákon. Je to cesta šalamúnovského sudcu-kráľa, ktorý silou svojho intelektu mení beh vecí a vtláča jeho pečať do kolektívneho vedomia.

Neprehliadnuteľná stavba za Modrou sa začína ľuďom spájať s podujatiami, ktoré v sebe snúbia dobré víno a jedlo, zábavu i ponaučenie. To, ako sa do Eleskowine park dostala joga, prezradila marketing &event manažérka Petra Kuczmannová.

Iba pár dní po Pohode balíme stan a vyrážame do „najškaredšieho českého mesta“, ako povedal ktosi, koho radšej nebudeme menovať. Nie je to potrebné. Ostrava je totiž krásna a farebná. Minimálne posledných dvanásť rokov počas štyroch dní hudobného festivalu Colours of Ostrava.

Stačí posúvať granitové kocky na pamätníku Jána Langoša v Banskej Bystrici a po písmenkách sa vám ako skladačka odhalí jeho obľúbená veta: Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený opakovať ju.

Star Trek: Do temnoty, dvanásty veľký celovečerný Star Trek, nakrútený primárne pre kiná, sa od 6. júna premieta aj u nás. Kultúrna inštitúcia, ktorej je dôstojným reprezentantom, ho vo všetkom presahuje, ale tak je to správne. Lebo Star Trek, dámy a páni, Star Trek je grál.

Také horúčavy, aké boli koncom minulého týždňa tu u nás v Česku a v Poľsku, boli pred mesiacom ďaleko na severe. V pobaltskej Rige. Spali sme v tom istom hoteli ako premiér Petr Nečas a šéfka jeho sekretariátu Jana Nagyová. Pôsobilo zvláštne a pre lotyšských hostiteľov až trochu urážlivo, že sa premiér a jeho pravá ruka zavreli hneď po prílete vo svojom obrovskom apartmáne a namiesto prechádzky Rigou a večerou aspoň niekde v meste si dali priniesť jedlo na izbu a potom sa tam... asi do noci radili.