Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odlišné miesta, tie isté príbehy

.jana Németh .časopis .hudba

Iba pár dní po Pohode balíme stan a vyrážame do „najškaredšieho českého mesta“, ako povedal ktosi, koho radšej nebudeme menovať. Nie je to potrebné. Ostrava je totiž krásna a farebná. Minimálne posledných dvanásť rokov počas štyroch dní hudobného festivalu Colours of Ostrava.

Prichádzame o pol druhej popoludní. Pred parkoviskom do stanového mestečka nás čaká hodinová „fronta“. Z opačnej strany kempu stoja ďalšie siahodlhé rady ľudí s ťažkými batohmi. Pri hlavnom vstupe do areálu festivalu je radov hneď niekoľko. Nedočkavosť a ľahká nervozita hustne priamo úmerne s ubúdajúcim miestom v tieni stromov počas horúceho popoludnia. Ktosi začal skandovať meno Michala Kaščáka.
O pár hodín neskôr sú zástupy ľudí aj pri toi-toikách, sprchách a mysterióznych Pálavských langošoch, ktoré nikto z nás nejedol, no každý o ich bájnej chuti aspoň raz počul.
O pár dní neskôr sa stále vedú internetové dišputy o tom, či bol výkon poskakujúcej družiny vo farebných kostýmoch nezabudnuteľnou „surealisticko-dadaistickou šou“ švédskych The Knife, alebo len hodinou zumby s trochu väčším publikom a či bol väčším zimomriavkovým zážitkom Woodkid, The xx, Bonobo, Damien Rice, alebo Sigur Rós.  
Okolo nás sú  Maďari, Poliaci, Angličania, Holanďania, Češi a Slováci. K stanom doliehajú chladné zvuky výrobnej linky. Boris vraví, že nám to isto len púšťajú z reproduktorov, aby sme naplno precítili silný industriálny duch mesta. Omyl. V susedstve sídli funkčná fabrika na kovové rúrky.
Colours of Ostrava nie je nijakým zázračne fungujúcim ostrovom kdesi vysoko vo vesmíre, iba miestom na zemi. Nekúpite tu fľašku dobrého vína za slušnú cenu, v sprchách tečie ľadová voda a o tretej ráno vás esbéeskári vyženú spať, ale stále je to festival, na ktorý prichádzajú ľudia so zlomenými rukami, nohami a azda aj srdcami, aby tu aspoň na chvíľu pookriali.  

.lesk a bieda jednej fabriky
Coloursy sa vlani po desiatich ročníkoch presťahovali z parku pri výstavisku priamo do Dolní oblasti Vítkovice. Akoby chceli úplne bez okolkov priznať to, o čo im celý ten čas ide.
„Umění čistí vzduch“ – stojí na stenách podchodu pod rušnou cestou k areálu festivalu.  Komplex baní a železiarní tu postavili v roku 1828. „Pořádek a čistota – zdraví života“ stojí zasa na jednej z výrobných hál. Nikde inde v Európe nebol zložitý proces ťažby uhlia, jeho úprava, výroba koksu a surového železa pohromade na jednom mieste tak ako tu. Desiatky rokov si komplex užíval slávu, až kým ho v septembri 1998 nezatvorili.
Dnes  po ňom ostala „struska“ – odpad vznikajúci pri výrobe železa, pripomínajúci štrk a mohutné, opustené, smutnokrásne stavby a vysoké pece.
Ak sem prídete prvýkrát, na chvíľu sa vás možno zmocní pocit, že po tom, čo objavíte niekdajší plynojem, zrekonštruovaný do podoby úžasnej koncertnej sály Gong, vás už nič nemôže prekvapiť. A potom objavujete nové zákutia, výhľady a predstavujete si, ako to tu vyzeralo kedysi, keď tu denne vyrobili 1 200 ton železa.
Revitalizácia industriálneho areálu prebieha od roku 2007, no jej zásahy sú jasné na prvý pohľad. Festival ich navyše dokáže v plnej miere využiť a ukázať naraz viac než tridsaťtisícovému davu divákov. A tí sa radi vracajú.  

.dvojo zásnub a obyčajné pesničky
Aj my sa sem vraciame. Aj napriek radom a občasnému frflaniu. A možno sa vrátia aj tie dva páry, ktoré sme tu videli zasnúbiť sa.
Raz to bol štandard – pokľakol muž, druhý raz počas koncertu severoírskeho hudobníka, ktorý si hovorí Duke Special, pokľakla žena. Aj ten prvý raz hral zhodou okolnosti Ír – Damien Rice. Majú to asi v sebe, že dokážu z človeka vydolovať obyčajnými pesničkami tie najšpeciálnejšie (po)city.
A vlastne to boli najmä obyčajní pesničkári, obyčajní rozprávači príbehov, ktorí tento rok bodovali. „Možno je to tým, že sme chladný národ a s prejavovaním emócií, zvlášť na verejnosti, máme trochu problém,“ hútal počas koncertu Sam Lee, vlaňajší nominant na britskú Mercury Prize, aby o chvíľu prišiel k záveru, že práve preto skladajú toľko srdcervúcich pesničiek o láske. „Nejako to predsa musíme dať zo seba von.“
On tie svoje nazbieral putovaním po krajine od trampov a kočovníkov a pritom zistil, že sú vlastne „vždy o iných ľuďoch, no stále o rovnakých citoch“. Bol to nesmierne príjemný koncert, ale napokon, tých bolo za štyri dni na dvanástich scénach viac.

.šou, pop, detstvo
Hneď v prvý deň to boli islandskí Sigur Rós, ktorí pozdvihli dav do výšin svojím neuchopiteľným prejavom. Krátko nato to kúsok vedľa na novej scéne Drive rozbalili Baskery, trojica dievčat z Fínska.
Do Drive Stageu sa oplatilo chodiť a objavovať častejšie, dobré koncerty tam pribúdali takmer takým tempom ako nápisy na sprchách v stanovom mestečku (Udržujte čistotu! Poplatek za sprchu 30 Kč! Studená voda! Postup: namydlit, opláchnout a ven! Max. čas 10 min.! Zuby čistiť venku! Sprchy jsou zdarma!)
Potom ešte prišlo viacero hudobných zážitkov, ktorým (celkom osobne) kraľoval jediný: Yoann Lemoine, uznávaný francúzsky autor videoklipov pre popové hviezdy Lanu Del Rey či Rihannu. Vlani vraj kvôli práci na vlastnom albume The Golden Age, na ktorom vystupuje ako Woodkid, musel odmietnuť aj Madonnu či Rolling Stones. Urobil dobre.
V rozhovore pre magazín Complex hovorí, že tiež mal ambíciu urobiť popový album, no nie „normálny“ popový album. Spolu so sesternicou sa vrátil do Poľska, kam siahajú jeho korene, a začal dávať dohromady akýsi vnútorný archeologický výskum svojho detstva – svojej zlatej éry.
Možno je celé to jeho opulentné audiovizuálne divadlo, ktoré predniesol aj v Ostrave s absolútnou precíznosťou, iba výkrikom veľkého dieťaťa, ktoré túži po pozornosti. Sú to emócie, vyhranené do krajnosti. Má to v sebe zvláštnu zmes osudovosti, filmového kúzla a funguje to tak, ako to Lemoine raz sám povedal: „Chcem, aby sa ľudia pri počúvaní mojich skladieb cítili ako hrdinovia“.
Ako hrdinovia odchádzame z Ostravy až v pondelok ráno. Balíme stany a v spoločných umyvárňach si čistíme zuby. Spoza plota nás z okna električky sledujú ľudia, smerujúci do práce. Cítim sa ako dieťa v posledný augustový deň. Prázdniny sa končia. Slová Asafa Avidana z hitu One Day / Reckoning Song, ktorý tu tiež odznel, naberajú na význame: „Jedného dňa, bejby, budeme starí. Oh, bejby, jedného dňa budeme starí a budeme premýšľať o všetkých príbehoch, ktoré sme si mohli povedať.“

Autorka je redaktorka denníka SME

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite