Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odkryté odkrývanie

.časopis .reportáž

Stačí posúvať granitové kocky na pamätníku Jána Langoša v Banskej Bystrici a po písmenkách sa vám ako skladačka odhalí jeho obľúbená veta: Ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený opakovať ju.

.dielo výtvarníkov , otca a syna Rosmányovcov, je jednoduché. Zdiaľky pripomína stôl. Páči sa aj Langošovej manželke pani Gabriele, ktorá dlhoročne, podobne ako ich dve dcéry, žije v Prahe. „Jano by už bol aj dedom vnúčat. Bohužiaľ sa ich nedožil. Som veľmi dojatá. Pamätám si, keď sme tu boli s Vladom Pirošíkom, mojou dcérkou a Maťou Rosmánym a hľadali sme miesto pre pomník, no potom to z nejakých dôvodov už neprešlo. Zrazu sa pán Pirošík ozval a stojíme tu pred pomníkom,“ hovorí Gabriela Langošová a dodáva: „Janko sa tu v Bystrici narodil, tridsať rokov sme sem chodili za jeho rodičmi. Mne sa pomník veľmi páči. Z busty by som bola rozpačitá, toto mi však pripadá kreatívne, hravé. Nie je to strnulé. Janovi by sa to tiež veľmi páčilo. Vedel kresliť, mám od neho krásne obrazy.“
Deň odhalenia pamätníka je zároveň aj siedmym výročím tragickej smrti zakladateľa a prvého šéfa Ústavu pamäti národa (ÚPN) pri autohavárii cestou na východné Slovensko. Nachádza sa v súkromnom priestore zvanom Záhrada. A preto na rozdiel od verejných priestorov nebol potrebný súhlas mestských poslancov, pričom časť z nich, najmä komunisti, predtým umiestnenie Langošovho pamätníka na iných miestach neodsúhlasili. S iniciatívou prišiel pôvodne právnik a mestský poslanec Vladimír Pirošík. Roky sa bezvýsledne usiloval o vyhotovenie a najmä umiestnenie pamätníka, ktorý cieľavedomo na Slovensku ako v prvej postkomunistickej krajine vybudoval ústav na skúmanie dejín a dvoch totalitných režimov, komunistického a fašistického. Langošova obrovská zásluha spočíva aj v tom, že pre túto myšlienku získal poslancov parlamentu naprieč celým spektrom – vrátane tých z HZDS.

.správny kovboj
Spoluautor Matej Rosmány hovorí o interaktívnom spôsobe vnímania odkazu, ktorý má najmä inšpirovať – k umeniu a zodpovednosti. „To, čo konáme, tým aj sme. Ideu zakrývania som priniesol na naše spoločné stretnutia, keď sme pred piatimi rokmi vstúpili do tejto súťaže,“ hovorí Rosmány a pokračuje: „Za tých päť rokov od súťaže po realizáciu som si o Janovi uvedomil hrozne veľa. Že to bol človek, ktorý miloval túto krajinu a po ňom tu naozaj niečo ostalo. Mám z neho pocit správneho kovboja, ktorý síce nikdy toho veľa nenahovoril, ale ani nikdy neurobil nič zbytočné. Všetko u neho nieslo svoj odkaz a malo silu.“
Kamenná „detská skladačka“ písmenko po písmenku zaujala niekoľko desiatok prítomných návštevníkov odhalenia pamätníka. Mnohí boli osobní priatelia Langoša; za všetkých spomeňme bratov Fedora a Egona Gálovcov, politika a literárneho vedca Petra Zajaca, kameramana Richarda Krivdu či kolegov z ÚPN. Pochopiteľne, ďalšie smerovanie tejto inštitúcie po smrti otca zakladateľa bolo aj na tomto mieste predmetom kritiky. Hovorilo sa o fašizujúcich tendenciách a spornom vydávaní publikácií popredných politikov a ideológov vojnového slovenského štátu – napríklad denníkov veliteľa Hlinkových gárd Karola Sidora. Filozof a zakladateľ iniciatívy Memory Kontrol Fedor Blaščák tvrdí, že v časopise Pamäť národa našiel celý ideologický neoľudácky kánon.
Návrat k Langošovskej ére kritického skúmania obidvoch totalitných režimov v štýle „padni komu padni“ sľubuje nástupca Ivana Petranského vo funkcii šéfa ÚPN Ondrej Krajniak: „Včera sme boli s našimi zamestnancami na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť si pri Langošovej buste siedme výročie smrti. Musím povedať, že nikdy predtým som sa nestretol so šéfom, ktorý by hovoril tak otvorene o morálnych hodnotách, o potrebe vyrovnávať sa s minulosťou, o človeku, o Bohu. To jeho veľké srdce nás všetkých oslovilo.
A každému novému šéfovi ústavu ostane po ňom v pracovni ikona Svätého Juraja bojujúceho s drakom, ktorý symbolizuje Zlo.“

.jeho hlboké oči
Aký človek bol známy bojovník proti neslobode a ponovembrový federálny minister vnútra s dlhými tmavými vlasmi a s neodmysliteľnou cigaretou v ruke? Paradoxne, o jeho súkromí a životných cestách vieme toho pomerne málo. Za neho pritom hovorí nielen práca (odkrývanie pamäte) a dielo (založenie ÚPN).
V dokumentárnom filme, ktorý premietli pred diskusiou o živote a diele Jána Langoša, hovorí on sám o tom, čo alebo kto ho v jeho postoji k svetu najviac oslovilo. Spomína jedného z tých, čo prežili koncentračný tábor, Jeana Steinera: „Kľúčová otázka k výskumu holokaustu formulovaná Steinerom, ktorú som si hlboko osvojil ako kľúčovú otázku 20. storočia v Európe, znie takto: čo chcel Všemohúci povedať nám žijúcim, keď dopustil také hrôzy, počas ktorých rabíni zapochybovali o jeho existencii? Týka sa to aj komunistického režimu. Čo sa to stalo s nami, s národmi prastarej Európy, že sme pripustili ateistické zločinecké režimy, počas ktorých sme si 40 rokov nechali zobrať majetky a vieru?“ pýta sa vo filme Langoš, ktorého tieto otázky hnali k praktickej činnosti, k skutkom.
V následnej podvečernej diskusii Gabriela Langošová spomenula, ako sa s manželom zoznámili: „Na prelome rokov 1969 a 1970 som išla študovať do Bratislavy, bývala som na internáte Mladá garda. Raz mi na obed niekto položil na stôl tanierik s koláčikom. Ako prvé ma zaujali Janove hlboké nádherné oči.“ Langošovci najskôr bývali na priváte, za socializmu Ján pracoval v Ústave technickej kybernetiky. Bolo to pomerne slobodomyseľné prostredie, v ktorom sa veľa diskutovalo.  Langošovci sa stretávali s disidentmi, českými aj slovenskými, boli aj objektom záujmu eštebákov. Stalo sa aj, že odviedli Jána na výsluch a vyhrážali sa mi, že jeho deťom sa môže niečo stať. Neustúpil im. „Ani vyhodenie z práce by nás neohrozilo. Jano mal šikovné ruky,“ dodáva Gabriela Langošová.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite