Od detstva som mal prístup k skvelej muzike, pretože moja mama Alta Vášová pracovala a kamarátila sa s takými muzikantmi ako Dežo Ursíny, Jaro Filip či Marián Varga.

Svitalo. Prudký lúč slnka z poodtiahnutého závesu ma nemilosrdne prebudil z dlhého spánku. Spolu so zvukom mora, detí, hrajúcich sa na pláži, a kikirikajúcich kohútov mi pripomínal, kde to som. Na mojom najobľúbenejšom mieste tejto planéty. Vybehla som sa presvedčiť o tom na bambusový balkón jediného hotela v dedinke umiestnenej medzi palmami, priamo na pláži. Na prekrásnej pieskovobielej pláži. Na rozprávkových Filipínach.

Za dva dni stihol dve premiéry. Miro Remo (31) vypustil minulý víkend do sveta dva svoje dokumenty. Prvým je Vrbovský Veter o Braňovi Jobusovi a jeho festivale, druhým je Comeback z prostredia ilavskej väznice. Premiéra bude na festivale v Karlových Varoch.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

V Caltone som sa zoznámil s najnešťastnejším človekom môjho života. Prechádzal som sa jednou štvrťou v Glasgowe, ktorú charakterizuje azda najnižší vek dožitia v Európe – muži v Caltone zomierajú ako 54-roční. Bol neskorý večer, naozaj upravená obytná štvrť bola ľudoprázdna.

Keď som prvýkrát navštívila Mexiko, urobilo to na mňa dojem. Ten obrovský potenciál aj enormné problémy. Bola som ohromená tamojšou kultúrou, Kuba je v porovnaní s tým len nedospelý príbuzný. Najviac ma ale šokovalo niečo iné: varovania a rady mojich priateľov, aby som si dávala pozor, pretože nebezpečná môže byť každá ulica.

Jeho žlté vlaky majú ambíciu zvýšiť štandard cestovania na slovenskej železnici. Na luxus si nepotrpí a číslo na jeho mobil si ktokoľvek môže nájsť na internete. Tvrdí, že ľudia to nezneužívajú. Český podnikateľ, ktorý chce prostredníctvom biznisu meniť svet. Radim Jančura.

Pod infografikou o zložení novej Európskej komisie bolo uvedených aj niekoľko štatistických údajov, ktoré majú dokazovať, že ide o silný a skúsený tím. Naozaj? Štyria členovia novej Komisie sú bývalí premiéri, ďalší štyria bývalí vicepremiéri, dvadsiati majú skúsenosť s pôsobením v kresle ministra, siedmi sú bývalí eurokomisári, ôsmi pôsobili v Európskom parlamente. Pokiaľ ide o odbornosť, dominujú ekonomické a finančné záležitosti (jedenásť členov) a oblasť zahraničných vzťahov (osem členov).

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.