Pivo, rum, balut

Na Filipínach si vždy nájdem aj takú maličkú ázijskú Európu. Ľudia hovoria po anglicky, sú kresťania a  každý večer v kruhu blízkych nekresťansky popíjajú. Popíjajú rum, pivo, alebo rovno oboje. Veď hovorím, takmer ako doma v Európe. Ale aby som nezabudla, že moja ázijská Európa je predsa len ázijská, Filipínci si k tomu pivu kúpia od vykrikujúceho pouličného predavača tucet vajíčok. Takých špeciálnych kačacích vajíčok. Volajú sa balut a domorodí Filipínci ich maškrtia pre kačací zárodok, ktorý sa nachádza pod škrupinkou. Ten posolia, polejú octom a už si len pochutnávajú na nutričnej polievke s príchuťou peria a zobáčika v ranom vývoji. A tak, ak sa turista večer pustí do reči, alebo nebodaj do rumu s domácimi, je viac než pravdepodobné, že ďalšie ráno sa zobudí na zlý pocit. Teda na hlasné kohúty, na horúčavu a na pocit, čoho strašného sa to pod vplyvom noci dopustil. Zjedol kačací zárodok, balut.
A takto veselo sa na Filipínach žije pre každý deň, pre prítomnosť. Niekedy v nepredstaviteľnej chudobe, ale vždy pozitívne. Ešteže je to tak. Pretože zemetrasenia a tajfúny sú tu na dennom poriadku. Naposledy mi príjemné januárové obdobie sucha prišiel pokrstiť historicky prvý tajfún v mesiaci januári. A to sa väčšina krajiny ešte nespamätala z novembrového najsilnejšieho zaznamenaného tajfúnu na svete, z tajfúnu Haiyan. Zabil viac ako 6 000 ľudí. Milióny ostali bez domova a spod trosiek ešte v januári vykopávali nezvestných. Ale či je po tajfúne, alebo po zemetrasení, Filipínci v sebe nájdu dostatok nádeje a sily na ten žiarivý, nákazlivý úsmev. Nevediac, čo ich čaká zajtra. Vďační za každú ulovenú rybu, za vypestovanú ryžu, za každý nový deň.

Ľubica Belhadjová/
Autorka študuje ekonómiu a čínštinu, žije na juhu ostrova Taiwan. Vo voľnom čase cestuje a píše, najmä o dojmoch a o zážitkoch z dobrodružných výletov po juhovýchodnej Ázii.