Je to nefér, je to nefér, je to nefér. Je to nefér , že naša vláda považuje zahraničných Slovákov za vyvrheľov spoločnosti. Za bezprávne bytosti, ktoré nemôžu voliť. Ide cca o 200 000 ľudí. To nie je malé číslo...a preto je najlepšie ho odignorovať. Argumentácia, že voliť poštou nemôžu, pretože pri prezidentských voľbách je aj druhé kolo a pošta by nemusela za ten čas doraziť, je úplná sprostosť. V zahraničí sa dá už voliť aj elektronicky, napríklad v Estónsku. Ale oni si myslia, tak im treba, trepali sa von, nepáči sa im tu, tak vám treba, keď nechcete byť Slováci!

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

Seriály o zločine. Proletári televíznej zábavy odvádzajúci tú najčernejšiu prácu. Vyplniť voľný čas ľuďom, ktorí si ho nevedia vyplniť sami. Väčšina z nich zredukovala zločin na čosi, s čím sa zopár extrémne nadaných sympatických špecialistov dokáže vyrovnať za necelú hodinku. Veľa sa v nich ukazuje, aj veci, ktoré sa vlastne normálne vidieť nedajú, veľa sa rozpráva a vždy sa v nich riešia aj vzťahy. Vďaka vzťahom spoznáme postavy a obľúbime si ich, a vďaka vzťahom sa dívame, aj keď už je zločin vyriešený.

Všetci sú zradcovia! Turecký premiér Recep Tayyip Erdogan je na vrchole moci, no má problémy. Za krátky čas utŕžil tri rany: prišiel o mocného spojenca, kontroverzného imáma Fethullaha Gulena, ktorý má trvalý pobyt v americkej Pennsylvánii. „Zrádza“ ho aj najbližšie okolie, stranícke i rodinné. Podľa zverejnených telefonických nahrávok sú totiž jeho príbuzní, najmä dvaja synovia, ale aj najvyšší politici strany Spravodlivosti a rozvoja, zapletení do masívnej korupcie.

Po posledných krajských voľbách v roku 2009 na tomto mieste stálo, že slovenským voličom zrejme chýba ešte rok krízy, aby sa z Fica a Smeru vyliečili. Na prahu ďalšieho cyklu nezostáva, než s vedrom popola na hlave priznať omyl. Aj s korekciou, že precitnutie si vyžiada podstatne dlhší čas, možno až k prelomu ďalšieho desaťročia.

Živo si spomínam na časy, tesne pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď tých zopár ľudí, ktorí neboli nadšene za, dostávalo nálepku bláznov. Keď sa vyjadrili, že Európska únia je molochom etatizmu, ktorý reguluje, čo sa len regulovať dá, a čo nereguluje, to regulovať chce, vyslúžili si výsmech.

Zamýšľať sa nad tým, či je Julian Assange hrdina, je marením času. Nie je to ani Robin Hood, ani spasiteľ sveta. Časť verejnosti ho tak vníma, to však nič nemení na skutočnosti, že je to jednoducho bulvárny vydavateľ.

Pred časom som tu písala o svojich pocitoch z výstavy Jána Kulicha na Bratislavskom hrade. Teraz som sa zašla pozrieť na výstavu sochára Jozefa Jankoviča. A odporúčam, treba vidieť.

Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých v predvolebnom čase, keď sa navyše zachvievajú základy Smeru, naozaj nezaujímajú nejaké tučniaky v košickej zoologickej záhrade. Lenže mňa to, čo sa tam udialo, úplne fascinuje. Také drzé použitie lži, také nehorázne obvinenie návštevníkov z krutosti, aby riaditeľ zakryl svoju neschopnosť, to je pre mňa naozaj šokujúce. Človek, ktorý vymyslel túto lož, nie je podľa mňa celkom v poriadku. Potešujúce je aspoň to, že v tomto prípade mala lož veľmi krátke nožičky.

Strauss, Strauss... Pavol Straus? Meno, ktoré masám na Slovensku nič nevraví. V týchto časoch, keď sa každý anonymný jedinec v davoch na námestiach, v uliciach, a hlavne v internetovom priestore oháňa slobodou a demokraciou, nie je dobré robiť si ilúzie. Dvadsaťtri rokov po 17. novembri pocit osamelosti nadobúda kryštalický tvar istoty.