Kým donedávna cestu z ficovského temna nebolo vidieť, teraz sa črtá čoraz jasnejšie. Pôjde to. Musí.

Vraj sa mali (stále majú) na Slovensku konať majdany. Ja som sa nedávno z jedného vrátil, ale takého úplne originálneho. Mám na mysli Majdan nezaležnosti, čo je ukrajinsky názov pre Námestie nezávislosti v centre Kyjiva.

Ako sme minule konštatovali, evolúcia človeka má mnoho vrstiev, ktorých výsledky sa môžu dostať do vzájomného napätia a občas aj otvoreného konfliktu. To sa potom prejavuje medzi spoločnosťami aj – viac či menej dramaticky – v živote konkrétnych jednotlivcov.

Erik Tomáš by ako minister sociálnych vecí a rodiny mohol venovať pozornosť podstatným otázkam svojho rezortu, kde chaotická konsolidácia vyčíňa presne tak, ako chaos vyčíňať zvykne. On však varuje pred pučom, ktorý sa má konať, no kde? Opäť v Banskej Bystrici.

Ťažko nájsť niekoho, kto by videl maľby alebo vitráže Marca Chagalla v jeho múzeu vo francúzskom Nice či v gotickej katedrále v Remeši a nestal sa umelcovým priaznivcom. Ťažko nájsť niekoho, kto by zahliadol Chagallovu monumentálnu fresku na strope hľadiska parížskej Opéra Garnier a neostal by ohúrený.

Ďalší zábavný týždeň v politike za nami. Akurát, že to bolo zábava iná – bol to smútok.

Jedným z ľudí, vďaka ktorým som prihliadala k rôznym príbehom a ktorí ma vystríhali pred zovšeobecňovaním, je bývalý kolega mojej mamy práve z ústavu na Mokrohájskej Viliam Gyurke. Toto sú jeho slová.

Držal ju v rukách každý z nás, nie všetkým sa však najznámejší hlavolam podarilo aj vyriešiť. Pôvodne ani nebola určená verejnosti, bola len školskou pomôckou. Napokon sa Rubikova kocka stala celosvetovým hitom a zaradila sa medzi športy.

„Vynikajúci a o svoj národ najviac sa zaslúživší slovanský panovník v celom 9. storočí!“ Takto doslovne hodnotí Rastislava vo svojom diele Slovanské starožitnosti slovensko-český slavista P. J. Šafárik.

Už si sa poďakoval Bohu za tento neúspech?“ Tieto nečakané slová vyslovilo malé dievča. Presne si pamätám... bol 25. júl 1976. Sedel som na lavičke v kláštornej záhrade, v tieni kríkov, so svojím zápisníkom. „Čo robíš? Čo tam píšeš?“ opýtalo sa ma dievča, ktoré malo asi desať rokov. „Snažím sa skladať hudbu, ale veľmi sa mi nedarí,“ odpovedal som. A potom tie nečakané slová od nej: „Už si sa poďakoval Bohu za tento neúspech?“ — Arvo Pärt