Martin Štrba má november plný premiér. Minulý týždeň spolu s výstavou Slovenská nová vlna uviedol v Bratislave svoj dokumentárny film vlna vs. breh, tento týždeň sa zas ako kameraman predstaví v Michálkovom filme Pohádkář.

Príbeh, ktorý v roku 2014 napísal ženský turnaj na tenisovom Australian Open, bol pre jednu neveľkú krajinu výnimočný. Bol o rovnako neveľkej hráčke, ktorá postavila na hlavu všetky papierové predpoklady a v poslednom zápase bojovala o samotnú trofej.

Ôsmeho septembra bola otvorená rekonštruovaná Galéria Danubiana (odvtedy má oficiálny názov Danubiana Meulensteen Art Museum), a 19. septembra sa prvýkrát pre verejnosť otvorila bratislavská Kunsthalle. Juraj Kušnierik píše o Kunsthalle, Andrej Bán o Danubiane.

Minulý štvrtok sme sa s manželkou len tak zbalili, hodili do auta bicykle a vyrazili do Santa Cruz. Zo San Jose je asi polhodina k Pacifiku, do mesta, z ktorého vyžaruje úplne iný pocit ako zo Silikónového údolia. Ľudia vyzerajú ostarnutejší – zrejme od slnka, slanej morskej vody a alternatívnych životných štýlov. Ťažko rozlíšiť domorodcov od bezdomovcov medzi mladými ľuďmi, študentmi miestnej univerzity. Všetko zvláštne sedí – slaná vôňa mora, kľukaté cestičky po pobreží a nutkavý pocit, že stráviť život vo vlnách či na pláži čakajúc na východ slnka má hlboký zmysel. Mesto vodou naozaj žije.

Na plátnach nad hlavami sa premietajú scény z filmov, zo stien sa valia informácie a štatistiky. V pozadí javiská pre tanečníkov, z diaľky počuť opernú áriu. Chaos ako pracovná metóda. Architektúra tu je prítomná, ale nečakajte domy a už vôbec nie súčasné. 14. benátske Bienále architektúry.

Docent biológie Martin Konvička (45) z Juhočeskej univerzity je popredný odborník na motýle – zaoberá sa ich miznutím zo strednej Európy.

Nechcem síce živiť chýry, že sa Srbsko scvrkne ešte väčšmi, ale správy belehradských novín Politika ma postavili do pozoru: píše sa tu, ako istý moslim z regiónu Sandžak pred súdom tvrdil, že ani trochu nerozumie srbčine. Preto trvá na svojom práve na tlmočníka, ktorý by mu všetko prekladal do bosniančiny, jeho materinského jazyka. Keďže srbčina a bosniančina sú len dve pomenovania pre ten istý jazyk, zápisnica z pojednávania pôsobí ako absurdná dráma.

Jozef Kukuča, rodák z Bošáce a čerstvý absolvent obchodnej školy, mal devätnásť rokov, keď narukoval. Po krátkom výcviku ho čakal rumunský front. Vojnu prežil a ako zrelý muž napísal spomienky pre svoje deti. Poskytla nám ich jeho dcéra Tatiana. Z pamätí Jozefa Kukuču sme vybrali najzaujímavejšie pasáže.

Televízny škriatok Fidlibum spolu s potkanom Otkom vychovávajú a vzdelávajú malé Čudo, ktorému prischne meno Anička, a tak sa z nej stane Kukanička. V praxi to vyzerá tak, že jej rozprávajú všakovaké príbehy. Tie sú nielen zábavné a hravé, ale predovšetkým poučné, zhrnuté v nádhernej autorskej knižke Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka? spisovateľky Halky Marčekovej, ktorú ilustrovala Martina Matlovičová. Fidlibuma môžu deti poznať aj z televíznej relácie, ktorej dramaturgičkou je autorka knihy, ale my ho s dcérou nesledujeme, vystačíme si s čítaním a pozeraním obrázkov.

Keď ma organizátori Národného pochodu za život požiadali, aby som vystúpil pred desiatkami tisícov ľudí, necítil som sa vo svojej koži. Poslaním novinára je byť nezávislým pozorovateľom, ktorý informuje či komentuje.