Slovenskí Maďari majú konečne po 12 rokoch na výber. Ale tie dve alternatívy za veľa nestoja.

Liberálni poslanci Martin Poliačik a Juraj Droba chcú v parlamente presadiť, aby na rozvod stačila po novom iba dohoda u notára. Malo by to prebiehať asi takto: už len pár minútiek, moja o chvíľu exdrahá, ach, tá notárka je akási spomalená, tu podpíšme zápisnicu, rýchlo zabudnime a adieu!

Kali volá svojej bejby. Bejby sa hnevá na Paťu. Koluje to po internete a je to smiešne aj mrazivé čítanie. A lieči to verejnosť z posledných ilúzií o novinároch.

Dal som si dávnejšie sľub, že už nikdy ma nerozčúli Ján Čarnogurský, človek veľmi kultivovaný a príjemný partner na diskusiu (o Kosove či o Gruzínsku), ktorý však zvykne s vážnou tvárou vyťahovať z ruských a srbských zdrojov recyklované „zmesky“ účelových faktov, poloprávd a lží. Dnes viem, že tento sľub nedodržím. Tentoraz sa to týka Slovenska.

Do čerta s tým, myslím si, že v Poľsku neexistuje diskusia. Nehovorím o tom, že nie je možné vymienať si názory, to áno, ale diskutovať tak, aby si dvaja oponenti boli schopní a chceli si rozumieť, to neexistuje. Ach prepáčte, stále ešte možno po sebe kričať nadávky a urážky. Má to jednu príčinu: každý politický rozdiel sa okamžite mení na morálny rozpor, jazyk politiky sa mení na jazyk morálky a iné hodnotenie reality sa stáva eticky neoprávneným. Možno je to súčasť nášho romantizujúceho dedičstva, ktoré nám káže vidieť politiku ako počiatok moci metafyzického dobra a zla.

„Ach, to boli časy,“ pristihneme sa občas v spomienkovom optimizme na mladosť. „Bude nám chýbať,“ hovoríme aj o tých, ktorí nám celé roky liezli na nervy. Mozog je stroj s jednou veľmi pozitívnou funkciou – automatického pregumovania sa v procese psychickej samoregulácie, takže stačí trocha času a všetko zlé je zrazu preč a ostane už len to dobré. Možno, aby sme sa nezbláznili a možno skrátka iba preto, že každý si nakoniec zaslúži byť posudzovaný kúsok lepšie, než aká je realita.

Keď vo februári prebiehala v .týždni zaujímavá debata o uzákonení registrovaného partnerstva na Slovensku, písal som tu o pohľade z Česka, kde zákon platí od roku 2006 (.týždeň 9/2014). A teraz prišiel rad na adopciu detí homosexuálnymi pármi. Ach jaj.

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Aj takýto povzdych si možno učiteľ dejepisu vypočuje na začiatku hodiny, keď na tabuľu napíše nadpis novej témy. Prečo sa vlastne taká dôležitá udalosť našich dejín stretáva s nezáujmom u (väčšej?) časti žiakov a študentov?

Dlhovou krízou eurozóny ťažko zmietané Grécko zrejme bude potrebovať ďalší (už v poradí tretí) záchranný program. Časť obyvateľov krajiny na brehu Egejského mora zatiaľ volí bizarné formy odporu, aby sa vyrovnali s kafkovskou každodennosťou života vo svojej vlasti.