„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

S rodinou žijem v hlavnom meste Kanady a musím povedať, že sú tu skvelé podmienky na život s malým dieťaťom. Množstvo parkov, detské ihriská, v lete dokonca bezplatné kúpaliská. Tento luxus si Kanaďania platia z daní. Kde nie sú kúpaliská, sú pri ihriskách fontány či skôr vodné osviežovače, ktoré si môžu deti samy spustiť. Osviežiť sa dá aj na mestských plážach pozdĺž celej rieky Ottawa. Pláže sú pieskové a voda celkom čistá.

Milí priatelia, tento stĺpček by som chcel venovať jednému vzácnemu človeku. Pochybujem, že ho niekto z vás pozná, hoci je skutočnou osobnosťou. Týmto človekom je môj spolužiak Juro zo základnej školy. Jeho dedo bol zverolekár, mal prvý v našom mestečku auto a učil ľudí hrať na mandolínu (tak hovoria pamätníci). Spolužiak Juro je jeden z mála ľudí, ktorý na svet hľadí srdcom. Keď sme boli siedmaci, šarvanci vyliahnutí z divých vajec, vymysleli sme si, že piataci na Jura hľadia krivým okom. Toľko sme ho huckali, až ich proti svojej vôli vyzval na súboj.

„Prišiel k nám sused a hovorí: Idú Ukrajinci a všetkých nás zabijú“. Môj otec na to odpovedal: „Neblázni. Prečo by nás zabíjali? Veď žili spolu už naši dedovia. Ženíme sa medzi sebou, chodíme si za krstných otcov.“ Takto spomína jeden z pamätníkov na posledný deň v niekoľkostoročnej histórii poľskej dediny Kąty na Volyni, v dnešnej centrálnej Ukrajine. V ten deň bolo v tejto dedine povraždených okolo 200 ľudí, bez ohľadu na vek alebo pohlavie.

Nahrávacia spoločnosť oznámila J. J. Calovi, že má hit, ktorého predaj by mal podporiť vystúpením v televízii. Americký pesničkár im obratom odkázal: „Načo by som mal hrať v televízii, keď mám hit?“

Stavba obchodného domu znamenala pre Bratislavu 20. storočia vždy symbol pokroku, snahu priniesť ducha metropoly do malomestského prostredia našej „little big city“.

Sezóna vrcholí. Namiesto bohapustého vylihovania na slnku však skoro každý človek, odrastený v socializme, už myslí na to, čo odpovie pani Zime, keď sa ho spýta, ako naložil s letom. Takže všetci zavárame ako pominutí.

Profesor Csaba György Kiss sa zaoberá kultúrou západoslovanských národov, päť rokov bol v Záhrebe, teraz učí vo Varšave. Do iných novín okrem .týždňa nepíše, iba keď ho niečo nahnevá. Tvrdí, že .týždeň je aj tak kvalitnejší ako všetky maďarské týždenníky.

Alebo vlastne radšej nie, žiadny otvorený list, ale názov je to dobrý, tak ho nechajme. To bolo takto: Je piatok večer, stojím pod hlavným pódiom a užívam si koncert Tonyho Allena, v tej chvíli absolútny hudobný vrchol festivalu. Afro džez, afro bít, či ako sa to volá, aj fusion by sa mi zdalo namieste, do publika prúdi nenormálna energia, hrajú virtuózne a predsa živelne, krásne.

Keď sme na konci deväťdesiatych rokov pripravovali monografiu o slovenskej architektúre 20. storočia, kolega Matúš Dulla kdesi objavil knihu komunistického prezidenta Zápotockého s názvom Po staru se žít nedá aj jeho zľudovenú verziu „Se starou se žít nedá“.