„Slováci? O nich nič neviem,“ odpovedá nám prekvapene staršia pani, keď vychádza z dverí baru North End Slovak Citizens Club. To hlási veľký transparent s trojvrším a dvojkrížom vo Wilkes Barre v Pensylvánii.

„Pani, nemôžete ležať na zemi. Sadnite si na sedadlo.“ Hodím očami na môjho päťročného syna Filipka, ktorého som sa v lietadle rozhodla uložiť na zem. 

Pani Angelika je učiteľka informatiky na základnej škole v dedinke Buzica. Na štyridsiate narodeniny si od manžela vypýtala lego. Čudoval sa, ale sen jej splnil. Manželke daroval legendárnu stavebnicu. Vtedy ešte netušil, čo sa doma udeje.

Keď sme v marcové pondelkové ráno pred prvým zhromaždením na Námestí SNP vymýšľali názov, myslel som na rozhovor pána Lustiga, od ktorého sa celá moja definícia slušnosti odvíjala.

Starý provokatér chcel podráždiť – a súdiac podľa reakcií sa mu to podarilo. Nemyslím nikoho z českej politiky, ale anglického bohemistu Roberta Pynsenta (74). Na začiatok školského roka sa to celkom hodí.

Ešte na konci roku 2017 prevažná časť ekonómov hovorila o synchronizovanom globálnom raste. Dnes sa však karta obrátila a ekonómovia i investori hovoria skôr o globálnom synchronizovanom poklese. Čo sa stalo?

Tak sa to pani ministerke kultúry konečne podarilo. Nájsť dôvod na potrestanie bratislavských umelcov za to, že ju nepovažujú za hodnú svojej funkcie.

„To je sopka?“ kričí na nás už z diaľky šedivý pán v ružovej košeli, ťahajúc za sebou kožený kufor. Na trávnatej elipse len kúsok od Bieleho domu sa pritom z kanála valí hustý prúd pary.

Výkonný výbor Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied vyjadruje znepokojenie nad suspendovaním plk. Mgr. Miloslava Čaploviča, PhD., z postu riaditeľa Vojenského historického ústavu, ktoré sa udialo na rozkaz ministra obrany SR Petra Gajdoša.

A prečo aj nie. Či už niečo spravili, alebo nie, treba im ukázať, kto je tu doma, kto je tu pánom a kto iba tvorom bez reálnych práv.