pani Angelika začala stavebnicu skúmať so svojimi najlepšími žiakmi. Išlo o špeciálne lego na stavanie robotov. Po škole, v piatky, sviatky, v soboty aj nedele. Nebolo voľnej chvíle, ktorú by šesť šikovných hláv na čele s učiteľkou trávilo inak než konštruovaním a programovaním nového člena tímu, vlastného robota.
Chceli si zmerať sily aj s ďalšími nadšencami robotiky vo svete. Trúfli si na celosvetovú súťaž. Málokto im dával šance. Žiaci z malej dedinky na východnom Slovensku a učiteľka z miestnej školy? Oni chcú poraziť Japonsko, Čínu a Ameriku? S vlastným robotom? Od jedného stola s lego stavebnicou? Úspešní ľudia, manažéri, firmy aj ministerstvo, ktorých prosili o pomoc, ich ambície vysmiali. Tím to však nevzdal. Drukovala im rodina, držali si palce navzájom. Sen súťažiť v robotike si nosili na pleciach ďalej. Cez víkendy sa stretávali v obývačke u pani učiteľky. Decká vymýšľali, s čím preraziť. Pani učiteľka odbiehala od varenia slepačieho vývaru k výpočtom vzorcov a spájaniu káblikov. Sýtila hladné krky aj krútiace sa rozumy, snívajúce vo veľkom. Rok tvrdo pracovali, aby svoju prácu ukázali svetu.
Pri prvom súťažnom debute sa umiestnili v prvej desiatke svetovej konkurencie. O rok neskôr to dotiahli do prvej päťky. Dnes sú to štyri roky, odkedy sa vždy nová skupinka detí z východného Slovenska umiestňuje vo svetovej špičke robotických súťaží. Jedinou nemennou v tejto rovnici je zanietená pani učiteľka. Je to už niekoľko desiatok detí, ktorých talent a záujem o vedu nenechala vychladnúť.
„Čo všetko by dokázali naši najmladší, keby si superučiteľky nemuseli pýtať pomôcky k narodeninám?“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.