Zaskočená Amerika

.jaroslav Daniška .časopis .téma 26.03.2011

Na celej americkej diskusii o Líbyi cítiť tieň Iraku. Z jednej aj druhej strany. Demokrati zdôrazňujú hlavný rozdiel oproti „Bushovej vojne“, ktorým je súhlas Bezpečnostnej rady OSN podporený Parížom, Londýnom a Arabskou ligou, republikáni zase istý príklon – ako to nazval neokonzervatívec Charles Krauthammer z Washington Post – k Bushovej „agende slobody“. Jedni aj druhí však majú svoje výhrady.

Nová verejnosť

.časopis 05.03.2011

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti 05.02.2011

Emil, nemysli si, že sa v tomto pokročilom veku nezaujímam o dianie. Mimochodom, dianie je úžasné slovo, znamená to, že sa niečo deje. Len neviem, ako sa volá to, keď sa nedeje nič. Ale k dianiu. Čítam a dívam sa, čo sa deje v Tunise a v Egypte a keby som nebol starý skeptik, tak sa budem radovať. Že sa tam postavili proti diktatúre a že teraz nastúpia demokrati. Tak ako nastúpili u nás.

Postoj Slovensko!

.juraj Malíček .časopis .médiá 14.11.2010

Nech už to znamená čokoľvek, naj knihou divákov Mojej naj knihy sa stali Slovenské rozprávky Pavla Dobšinského, čo je síce v konečnom dôsledku nezmysel, ale ono je to vlastne jedno, lebo o nič nejde. Skutočne o nič, desať minút po finálovom večere po tej šou už ani pes neštekol.

Cameronova revolúcia

.jaroslav Daniška .časopis .týždeň vo svete 14.11.2010

Shame-On-You, Han-ba vám! Tak nedávno kričali demonštranti v Británii proti konzervatívno-liberálnej vláde. Protest tisícok študentov a učiteľov, ktorý sa zmenil na násilnú demonštráciu, kde sa ničil majetok, aj sídlo konzervatívnej strany, ukázal, že v Anglicku je dnes všetko inak, ako sme bývali zvyknutí. Nejde len o študentov a zahanbujúci zásah polície, ktorá nedokázala „francúzske protesty“ na svojich uliciach spacifikovať.

New York Petra Breinera

.peter Breiner .časopis .osobnosti 26.09.2010

Kauza „Piča z hoven“ má dlhšiu životnosť než sa patrí. Po tom, čo si polievočku prihriali ľudia z najrozličnejších oblastí, pridal sa so svojím „osobným názorom“ aj predseda zboru poradcov predsedníčky vlády SR. Odhliadnuc od faktu, že v takej funkcii je ťažké mať v masovom médiu osobný názor, to pokašľal aj inak.

Kto zmenil názor

.jaroslav Daniška .časopis .týždeň vo svete 29.08.2010

William F. Buckley, zakladateľ konzervatívneho časopisu National Review, ktorý vytvoril reaganovskú koalíciu a zaslúžil sa o zvolenie niekoľkých amerických prezidentov, na konci života veril, že konzervatívne hnutie sa vojnou v Iraku zničilo a spáchalo samovraždu.

Mikloš proti živnostníkom

.lukáš Krivošík .jaroslav Daniška .časopis .týždeň doma 20.03.2011

Slovenská vláda pripravuje pravdepodobne svoju najväčšiu reformu. Odvody a dane sa majú platiť inak. A obeťou nového systému majú byť voliči pravice.

Šesťdesiattri

.daniel Bútora .časopis 26.02.2011

Film Občiansky preukaz láme v kinách rekordy. Príbeh štyroch tínedžerov z polovice sedemdesiatych rokov prechádza od bežnej mladíckej revolty k prežívaniu dopadu pästí komunistickej polície, od širokých úsmevov k mrazivejším spomienkam na zlomené charaktery a zničené kariéry. Dnešným tínedžerom môže byť blízky práve hlavnými hrdinami, ktorí sú v niečom rovnakí ako tí dnešní. A generácii ich rodičov môže byť blízky pripomenutím. Príbeh sa končí niekde okolo roku 1977, keď vznikala Charta. Divák nemá možnosť postavám na plátne zakričať, že treba vydržať už „len“ dvanásť rokov a potom sa to celé rozsype...

Disidenti proti ÚPN?

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma 26.02.2011

Kto by to bol čakal? Prvými kritikmi vzniku ústavov pamäti národa v Poľsku, Česku či na Slovensku boli bývalí komunisti. Spochybňovali otváranie archívov aj princíp pamäti. Po rokoch však situácia vyzerá inak a ešte prekvapivejšie: najväčšími oponentmi ústavov nie sú bývalí komunisti, ale bývalí disidenti. V Poľsku Lech Wałęsa, v Česku Václav Havel a u nás pravdepodobne Ján Čarnogurský. Ako je to možné?