Ak bol svet minulý rok prekvapený Arabskou jarou a Slovensko pádom svojej vlády, tento rok bol zvláštny tým, že nepriniesol prekvapenia, ale iba vopred očakávané veci.

Som síce český vlastenec, ale niektoré veci majú jednoducho lepšie inde. Celkom určite to platí o adventných vianočných trhoch, ktoré tu v Česku robiť nevieme. V Prahe sa navyše ich organizovania zmocnil kolotočiarsky klan Kočkovcov a ja si jednoducho nemôžem pomôcť, tú kolotočovú pachuť tam jednoducho cítim. Preto sa za predvianočnou atmosférou vydávam za hranice, kde to kolotočiari neovládli. Mám dávne a stále krásne spomienky na vianočné trhy v Krakove, celkom sa mi páčili pred nejakými dvoma rokmi neveľké, ale aj tak podarené vianočné trhy v Budapešti, pekné je to aj vo Viedni.

Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Reči o konci kapitalizmu, od začiatku krízy zaznievajúce prevažne zľava, sa ukázali ako prehnané. To však neznamená, že s existujúcou podobou ekonomického systému je všetko v poriadku. Niekde na jeho vylepšení môžu pravica i ľavica dokonca ťahať za jeden povraz.

Je iba málo takých nezmyselných vecí, ako je organizovanie súťaže pre výtvarníkov. A zároveň je iba málo vecí, ktoré dokážu výtvarnému životu pomôcť tak ako tieto súťaže.

Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Každý nový deň súčasnej krízy prináša udalosti, ktoré boli ešte pre pár rokmi nemysliteľné. Nedávno napríklad Wolfgang Schäuble, nemecký minister financií, kritizoval ústavný súd svojej vlastnej krajiny za to, ako pomaly rozhoduje vo veci trvalého eurovalu.

Vládne zmeny druhý dôchodkový pilier síce neodstránia, no obmedzia ho. Ľudia, ktorým zostávajú ešte desaťročia do penzie, by mali rozmýšľať o ďalších „pilieroch“ zabezpečenia na starobu, mimo oficiálneho systému.

Tina Fey je americká producentka, scenáristka, herečka a vôbec, osobnosť, použil by som slovo celebrita, ak by ešte čosi znamenalo, ktorej sa podarila nevídaná vec. Z anonymnej námezdnej autorky skečov v Saturday Night Live sa najprv stala hlavnou scenáristkou tejto komediálnej inštitúcie, potom začala písať za seba a vytvorila jeden zo zásadných sitcomov poslednej dekády, v ktorom navyše stvárňuje jednu z hlavných postáv.

Odkiaľ ten úspech prišiel a kde sa vzal? Aká sila nás dotiahla do končín, v ktorých sme roky neboli a ktoré mali byť pre nás ešte roky nedosiahnuteľné? Hokejový príbeh 2012 nás v pragmatickej rovine učí základnej pravde športu, že za každým úspechom stojí nielen profesijná, ale aj ľudská kvalita. A v rovine emotívnej nám pripomína čaro nedefinitovateľných vecí medzi nebom a zemou.