Môžeme sa na to pozrieť aj tak, že súťaž je, v dobrom i zlom, iba variantom grantového programu. Bez nezmyselného písania projektov, ich vykazovania či fixľovania, ale s o to väčším dôrazom na výber kvalifikovanej poroty, ktorá rozhodne o tom, kto dostane podporu na rozvoj svojho programu. Možno najväčším prínosom pre celú výtvarnú obec je publicita, ktorá je so súťažou spojená.
Kvalitu ocenenia neurčuje to, o aké peniaze v nej ide, ani to, kto ju udeľuje. Reputácia ceny je daná jej doterajšími víťazmi. Cena Oskára Čepana je nesporne najvýznamenjšou súťažou pre mladých výtvarníkov u nás. Cenu zastrešuje Nadácia pre rozvoj súčasného umenia, pri jej organizovaní sa spájajú Nadácia pre rozvoj občianskej spoločnosti, Ministerstvo kultúry SR a Slovenská národná galéria. Cena vznikla v roku 1996 a pripomenutie politických peripetií a boja o nezávislosť, cez ktoré musela prejsť v prvých rokoch po svojom vzniku, nás upozorní na to, ako a kam sme sa dokázali za čas, ktorý odvtedy uplynul, posunúť. Napriek tomu, že už nie sme v stave priamej politickej perzekúcie, zlé fungovanie, respektíve zlyhávanie inštitúcií je jedným z hlavných znakov našej súčasnosti. Problémy výtvarného sveta by boli omnoho vypuklejšie, nebyť šťastnej konštelácie hviezd, vďaka ktorej sa v SNG zišlo silné kurátorské zastúpenie. Je iba dobre, že tou najzaujímavejšou súčasťou Ceny Oskára Čepana je pre víťaza možnosť samostatnej výstavy v jej priestoroch.
V tomto roku bolo do súťaže prihlásených 35 uchádzačov, z nich porota vybrala štyroch finalistov, ktorí do súťaže poslali nové projekty. Oto Hudec pripravil projekt Keby som mal rieku, s utopickým modelom lode, určenej na prežitie v ťažkých časoch, ktoré nás čakajú. Model lode je funkčnou záhradou a nedá veľa námahy predstaviť si ho ako ozdobu väčšej terasy. Matej Vakula sa predstavil sériou happeningov pod názvom Manuály na použitie verejného priestoru, ktorá sa okrem znovuovládnutia sprivatizovaných verejných priestorov venuje aj téme open source. Tomáš Džadoň sa dlhodobo venuje rozporom medzi tradíciou a modernou v slovenskom kultúrnom živote a v projekte Cena sa ústredil na konfrontáciu Ceny Oskára Čepana formou fiktívneho rozhovoru, ktorý doplnil obrovským zlatým modlitebným valcom. Jeho útok na naše mýty a klišé je svieži. Víťazkou sa stala Mira Gáberová, ktorá sa v Umelke predstavuje sériou videozáznamov Performance group zo stretnutí skupiny výtvarníkov u nej doma po večeroch, keď dieťa zaspí. Autorka tu vystupuje v úlohe koordinátorky, ktorá zabezpečí priestor a určí základné pravidlá, samotný program je však už v rukách jendnotlivých autorov, zapojených do projektu.
Nová angažovanosť je tým pojmom, ktorý túto štvoricu spája. Revolúciu vystriedala evolúcia a snahu zmeniť svet vystriedala omnoho realisitickejšia a pragmatickejšia snaha zmeniť svoje okolie. Svoju ulicu, svoju komunitu. Naivita či utopickosť nepresahuje prijateľnú mieru. Ak nám niečo chýba, tak je to vášeň. Tú akoby vymenilo uvedomenie si, že všetky dôležité veci v živote sú behom na dlhú trať a ten sa nedá zvládnuť šprintom. Je to konceptualizmus dotiahnutý do najkrajnešej polohy, keď dôležité sú už iba myšlienka a proces. Výsledný artefakt je iba dokumentom.
Umením sa stáva život samotný. Veľká je otázka, ktorá zostáva nezodpovedaná, čo vlastne majú umelci dať svetu, čím sa odlišujú od ostatných ľudí. Veď dobre, nech sa stanú aktivistami a bojujú za verejný priestor. Nech si vybudujú záhradu, ktorá im zabezpečí sebestačnosť. Nech sa stanú programátormi a zapoja sa do tvorby open source. Nech sa viac a častejšie stretávajú s priateľmi a nech viac píšu o tom, ako radi klameme sami seba. Takéto veci však robí, v tej či onej podobe, kdekto. Samotná angažovanosť nie je a nemôže byť dostatočným argumentom. Tá môže z niekoho urobiť umelca života, ale nie umelca výtvarného. Ak dáme z diel, vystavených v Umelke, angažovanosť nabok, čo zostane?
Svet výtvarného umenia je veľmi široký a Cena Oskára Čepana nám z neho predstavuje úzky výsek. Je asi dobre, že sa programovo zameria na tie oblasti výtvarného diania, ktoré nachádzajú minimálnu oporu v komerčných galériách. Chtiac-nechtiac je však súčasťou grantového systému. Jeho zásluhou sa veľká časť výtvarného diania uzatvorila do samostatného sveta, v ktorom sú z grantov platení aj výtvarníci, aj teoretici, aj galérie. Je to svet plný krásy alebo hľadania, ale cenou za relatívny komfort grantového financovania je strata schopnosti komunikovať so svetom mimo týchto kruhov.
Ak mi na výstave v Umelke niečo naozaj chýbalo, tak to vlastne nebola vášeň. Chýbala mi chuť byť kupovaný. Šialená túžba byť slávny, byť milovaný, byť čítaný a počúvaný. Potreba prekročiť hranice vlastného sveta. Uvedomenie si, že každý z nás pôsobí v nejakej dobe a v prostredí, ktoré ho určuje v miere omnoho väčšej, ako si je často sám ochotný pripustiť. A že tie naozaj zaujímavé veci sa začínajú až tam, kde sa človek pokúsi nazrieť a dostať poza takto nastavené mantinely.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Kvalitu ocenenia neurčuje to, o aké peniaze v nej ide, ani to, kto ju udeľuje. Reputácia ceny je daná jej doterajšími víťazmi. Cena Oskára Čepana je nesporne najvýznamenjšou súťažou pre mladých výtvarníkov u nás. Cenu zastrešuje Nadácia pre rozvoj súčasného umenia, pri jej organizovaní sa spájajú Nadácia pre rozvoj občianskej spoločnosti, Ministerstvo kultúry SR a Slovenská národná galéria. Cena vznikla v roku 1996 a pripomenutie politických peripetií a boja o nezávislosť, cez ktoré musela prejsť v prvých rokoch po svojom vzniku, nás upozorní na to, ako a kam sme sa dokázali za čas, ktorý odvtedy uplynul, posunúť. Napriek tomu, že už nie sme v stave priamej politickej perzekúcie, zlé fungovanie, respektíve zlyhávanie inštitúcií je jedným z hlavných znakov našej súčasnosti. Problémy výtvarného sveta by boli omnoho vypuklejšie, nebyť šťastnej konštelácie hviezd, vďaka ktorej sa v SNG zišlo silné kurátorské zastúpenie. Je iba dobre, že tou najzaujímavejšou súčasťou Ceny Oskára Čepana je pre víťaza možnosť samostatnej výstavy v jej priestoroch.
V tomto roku bolo do súťaže prihlásených 35 uchádzačov, z nich porota vybrala štyroch finalistov, ktorí do súťaže poslali nové projekty. Oto Hudec pripravil projekt Keby som mal rieku, s utopickým modelom lode, určenej na prežitie v ťažkých časoch, ktoré nás čakajú. Model lode je funkčnou záhradou a nedá veľa námahy predstaviť si ho ako ozdobu väčšej terasy. Matej Vakula sa predstavil sériou happeningov pod názvom Manuály na použitie verejného priestoru, ktorá sa okrem znovuovládnutia sprivatizovaných verejných priestorov venuje aj téme open source. Tomáš Džadoň sa dlhodobo venuje rozporom medzi tradíciou a modernou v slovenskom kultúrnom živote a v projekte Cena sa ústredil na konfrontáciu Ceny Oskára Čepana formou fiktívneho rozhovoru, ktorý doplnil obrovským zlatým modlitebným valcom. Jeho útok na naše mýty a klišé je svieži. Víťazkou sa stala Mira Gáberová, ktorá sa v Umelke predstavuje sériou videozáznamov Performance group zo stretnutí skupiny výtvarníkov u nej doma po večeroch, keď dieťa zaspí. Autorka tu vystupuje v úlohe koordinátorky, ktorá zabezpečí priestor a určí základné pravidlá, samotný program je však už v rukách jendnotlivých autorov, zapojených do projektu.
Nová angažovanosť je tým pojmom, ktorý túto štvoricu spája. Revolúciu vystriedala evolúcia a snahu zmeniť svet vystriedala omnoho realisitickejšia a pragmatickejšia snaha zmeniť svoje okolie. Svoju ulicu, svoju komunitu. Naivita či utopickosť nepresahuje prijateľnú mieru. Ak nám niečo chýba, tak je to vášeň. Tú akoby vymenilo uvedomenie si, že všetky dôležité veci v živote sú behom na dlhú trať a ten sa nedá zvládnuť šprintom. Je to konceptualizmus dotiahnutý do najkrajnešej polohy, keď dôležité sú už iba myšlienka a proces. Výsledný artefakt je iba dokumentom.
Umením sa stáva život samotný. Veľká je otázka, ktorá zostáva nezodpovedaná, čo vlastne majú umelci dať svetu, čím sa odlišujú od ostatných ľudí. Veď dobre, nech sa stanú aktivistami a bojujú za verejný priestor. Nech si vybudujú záhradu, ktorá im zabezpečí sebestačnosť. Nech sa stanú programátormi a zapoja sa do tvorby open source. Nech sa viac a častejšie stretávajú s priateľmi a nech viac píšu o tom, ako radi klameme sami seba. Takéto veci však robí, v tej či onej podobe, kdekto. Samotná angažovanosť nie je a nemôže byť dostatočným argumentom. Tá môže z niekoho urobiť umelca života, ale nie umelca výtvarného. Ak dáme z diel, vystavených v Umelke, angažovanosť nabok, čo zostane?
Svet výtvarného umenia je veľmi široký a Cena Oskára Čepana nám z neho predstavuje úzky výsek. Je asi dobre, že sa programovo zameria na tie oblasti výtvarného diania, ktoré nachádzajú minimálnu oporu v komerčných galériách. Chtiac-nechtiac je však súčasťou grantového systému. Jeho zásluhou sa veľká časť výtvarného diania uzatvorila do samostatného sveta, v ktorom sú z grantov platení aj výtvarníci, aj teoretici, aj galérie. Je to svet plný krásy alebo hľadania, ale cenou za relatívny komfort grantového financovania je strata schopnosti komunikovať so svetom mimo týchto kruhov.
Ak mi na výstave v Umelke niečo naozaj chýbalo, tak to vlastne nebola vášeň. Chýbala mi chuť byť kupovaný. Šialená túžba byť slávny, byť milovaný, byť čítaný a počúvaný. Potreba prekročiť hranice vlastného sveta. Uvedomenie si, že každý z nás pôsobí v nejakej dobe a v prostredí, ktoré ho určuje v miere omnoho väčšej, ako si je často sám ochotný pripustiť. A že tie naozaj zaujímavé veci sa začínajú až tam, kde sa človek pokúsi nazrieť a dostať poza takto nastavené mantinely.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.