Vnútornú slobodu možno vidieť, možno ju odfotografovať. Dôkazom sú portréty Timoteja Križku, ktorý rok a pol navštevuje bývalých politických väzňov a fotografuje ich pohľad. Prinášame päť portrétov.

Ľudská spoločnosť si počas mnohých rokov vyvinula mechanizmy, ktoré jej pomáhajú prežiť a udržať poriadok. Potom prišlo auto. A človek zatvorený v jeho schránke sa ocitá v cudzom svete plnom rýchlosti. Napriek tomu, že vieme v doprave fungovať, stále robíme tie isté chyby.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Maďari v uliciach Maďarsko zažilo masové protesty proti vláde Viktora Orbána. Tie sa začali ešte predminulú nedeľu ako reakcia na ohlásenú daň z prenosu internetových dát – 150 forintov za každý prenesený gigabajt. Na demonštráciách v centre Budapešti sa zúčastnili tisícky ľudí. Ich hnev vyvolala nielen finančná záťaž, s ktorou by po zdanení museli počítať firmy aj jednotlivci využívajúci internet. Zavládli tiež obavy, že vláda daň použije ako ďalší nástroj na obmedzenie slobody médií.

Podpora pre Jaceňuka na post premiéra od prezidenta Porošenka je dobrý signál, že po voľbách, ktoré medzi ich stranami dopadli patom, sa Ukrajina vyhne starým scenárom.

Táto nahrávka roky kolovala len rukami zberateľov a zasvätencov, až na jeseň tohto roku konečne vyšla po dvadsiatich piatich rokoch oficiálne na CD pod názvom Tisíc izieb. Tento živák je výnimočný v tom, že ide o najlepší dochovaný záznam koncertu Deža Ursinyho.

Zatiaľ čo u nás sa v päťdesiatych rokoch mäsiari realizovali v súdnych sieňach, v anglicky hovoriacich krajinách zostali pri svojom remesle a namiesto ľudí radšej vešali hovädzie. Na tých prvých sa dnes snažíme radšej zabudnúť, tí druhí zmenili celú steakovú kultúru.

Keď koncom augusta Jaroslav Haščák oslavoval svoje 45. narodeniny, mohol okrem symbolických štyridsiatich piatich sviečok sfúknuť aj tri navyše.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“