Človek vypláva z meštiackeho sveta do takého prostredia ako vyprahnutá ryba z malého rybníčka do šíreho oceánu. Akcia sa niesla v protiputinovskom duchu a mala náboj tých najzásadnejších stretnutí, kde spolu v jednom kŕdli dýchajú staré disidentské máničky s intelektuálmi, punkermi, revoltujúcimi deťmi, divochmi a vznešenými dámami a pánmi starej školy, skrátka, žiadna sivá masa – čo človek, to originál, a to všetko v planktónoch a zákutiach výbornej hudby a parádnej akustiky. Dve pódiá a množstvo filmov, rozhovorov s ľuďmi (od kniežaťa Schwarzenberga až po „posledného zapadnutého génia“ básnika Evžena Brikciusa), akcií pre deti a prednesu Magorových básní. Trvalo to celý deň a celú noc a hoci sme tam dorazili až o ôsmej večer, prišli sme v okamihu, keď katolícky farár (sic!!!) Láďa Heryán rozvinul ukrajinskú vlajku podpísanú Patti Smith a jej vlastnoručne napísanými veršami z piesne People have the power a pokrstil ňou nové veľdielo Dáše Vokatej a Oldřicha Kaisera. A už sme nevytiahli päty z tej mocnej atmosféry, žilo sa až do rána. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, niečo podobné som u nás nezažila. Chýbajú práve tie občiansky angažované rybky, čo sú bez predsudkov voči iným rybám, plávajúcim v neďalekých vodách. Treba rozbiť akváriá a pustiť sa spolu proti prúdu. Aj keby nás napokon v tom mori čakalo čokoľvek, môžeme spolu cestou aspoň čosi zažiť. Cez steny akvária ťažko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.