Aktuálny týždeň v kine prináša pokračovanie slovenského filmu Lóve a upútavka sľubuje množstvo nadupaných akčných scén. Pokračuje aj Venom a podľa názvu vraj naposledy (my však tušíme, že posledné slovo budú mať tržby). Oveľa zaujímavejšie vyzerá dráma o iránskej zápasníčke v džude.

Je jeden malebný výraz „kostlivec v skrini“ — nepríjemné tajomstvo, ktoré možno vyjde a možno nevyjde najavo, ale že je tam, všetci tušíme.

Prestaňme si už robiť žarty z Machalu kvôli plochozemi. Chudák Lukáš je len vášnivým čitateľom Terryho Pratchetta. A ak začne hľadať ôsmy svetadiel, nie je to prejav konšpirácie, len mu niekde zapadol album známej hudobnej skupiny.

Vyzerá ako malá sopka. Dômyselný kónický tvar, dôstojné vyžarovanie. Má v sebe niečo vznešené, tušíme, že do jeho vzhľadu sa vpísali tisícročia. Jeho meno označuje nielen tradičnú prípravu, ale aj samotnú nádobu, v ktorej sa jedlo pripravuje. Tajine (čítame tažin).

Na začiatku si doprajeme trochu šikany. Vládnu nám opice, ktoré prekrúcajú históriu kvôli posilneniu vlastnej moci. Drsný politický komentár? Nie, to len do kín prichádza ďalšie pokračovanie slávnej filmovej série Planéta opíc.

Vykoľajený jedinec zaútočil na Roberta Fica a postrelil ho. To sa nemalo stať. To, čo nasledovalo po atentáte, je však rovnako nemysliteľné: Obviňovanie opozície, zvaľovanie viny na kritikov a zrejme aj útok na podstatu demokracie.

Začalo sa to pred 50 rokmi a nebyť covidu, tento rok by sme oslavovali 50. narodeniny podujatia, ktoré je nielenže dôležitým špendlíkom na festivalovej mape jazzovej Európy, ale mnohým nám pomáhal postaviť základy nášho „duševného domu“. A v časoch najšedivejšej normalizácie nám otváral dvere k slobode. Lebo jazz a žánre okolo neho – to je sloboda.

V živote krajiny sa občas stane prelomová vec. Teraz čítame a počúvame, že sa chystá správa tajnej služby o tom, ako to bolo s atentátom na premiéra. Obklopujú ju protichodné tvrdenia aj šikana zo strany štátu. Čo to o nás vypovedá? Hovorí policajný exprezident Štefan Hamran.

„Hovorí sa, že dejiny sa prvýkrát opakujú ako tragédia, druhýkrát ako fraška.“ Slová režisérky Valerie Schulczovej narážajú na súčasnú situáciu na Slovensku, ako aj na novú inscenáciu Prešporské porno. V nej sa pozrieme na stav spoločnosti z pohľadu normalizácie a neskôr aj reálneho socializmu.

Akoby u nás vznikala nová frontová línia alebo klíčiaca železná opona. Zatiaľ sa to odohráva „len“ prostriedkami hybridnej vojny. K nej patrí neistota: Čo bude? Sme v bezpečí? Nie sme? Kto za to môže?