Už je to tu zas. Prichádza sezóna špargle a čaká nás ľúty boj, zžieravá dvojmesačná polemika o omáčke, s ktorou sa podáva. Pretože pri tej nejde o fazuľky. Ide o jednu zo základných omáčok francúzskej kuchyne – o tú holandskú.

Prítomnosť mamy v mojom živote bola vždy silným argumentom Boha o jeho láskavej starostlivosti. Mama je predsa ostrovom, kde sa dá kotviť, keď nás bičujú životné búrky. Áno, poznáme aj pojem krkavčej matky. Reportáže o nich v televíziách sú vždy sprevádzané trápnou poznámkou, že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov. Inými slovami, teraz všetci hľaďte na obrazovku. Ale spomedzi všetkých je minimum takto zlyhávajúcich mám.

Bol jednou z tvárí prvého ročníka Superstar, ale v slovenskej popmusic sa mu podarilo presadiť až po dlhých desiatich rokoch. Potom úspech prišiel ako blesk z čistého neba. Adam Ďurica.

Laco Teren v Danubiane nie je jednoduchá téma. Prvého poznám príliš dobre na to, aby som sa mohol čo i len tváriť, že tu ide o pokus o recenziu, tá druhá je zase v pamäti uložená v mäteži rozporov, dobrých zážitkov a zlých správ.

Úžitkové vozidlá v posledných rokoch prechádzajú radikálnou zmenou. Už nechcú byť len veľkými pohyblivými schránkami na tovar, ale aj príjemnými spoločníkmi každodenného rodinného či súkromného života.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o ženách. Nechcem si nejako prihrievať pisateľskú polievočku, ale bola by škoda nespomínať tieto výnimočné bytosti. Keď ich Boh stvoril, mal z toho určite radosť. A keby ich nebol stvoril, mal by výčitky svedomia. A keby tie výčitky nemal, tak by mu ich určite robili ženy, ktoré nestvoril. Tak pre pokoj v dome bol Adam chvíľu v kóme. No a keď sa prebral, chýbal mu kus rebra. Ďalej príbeh poznáme.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Každý, kto navštívil stránky katastra alebo daňového portálu a bol nútený ich používať, vie, čo je to za peklo. Všetci vedia, že by to išlo urobiť oveľa lepšie, ale nikto to neskúsil urobiť. Alebo žeby predsa len?

Od piatka večera uvažujem, čo ma na správe o dolapení Bakiho Sadikiho zaujalo najviac. A opakovane prichádzam k tomu, že viac ako o osobu (drogový díler) ide v mojom príbehu o miesto (Kosovo). Vysvetlím prečo.

Počas minulého a tohto týždňa sa traja moji kolegovia – Jaro Daniška, Martin Hanus a Jožko Majchrák – vyjadrili vo svojich blogoch k odvolaniu arcibiskupa Bezáka. Všetci traja volili uvážlivé slová, ale medzi riadkami to pre Roberta Bezáka nedopadlo práve najlepšie. Tak sa pokúsme ísť ešte o kúsok hlbšie a pozrime sa, čo sa dá prečítať medzi „medziriadkami“.