Uplynulý týždeň radím medzi mimoriadne poučné obdobia, keď aj my, ľudia po štyridsiatke, zisťujeme zas a znova, ako málo vieme o svete. Nedeľa. Pochod slušných ľudí. Páči sa mi to označenie, so slušnosťou je to podobné ako s múdrosťou, každý si totiž myslí, že jedného i druhého má oproti druhým viac. Už vieme, že do kategórie slušný človek sa dostanete, ak máte nepríjemných susedov, to z vás robí niečo viac a môžete sa spojiť hoci aj s fašistami, stále ste dobrý a slušný občan. Ešte dane, treba platiť dane, to z vás tiež robí slušného človeka, to nič, že dane platia aj mafiáni, sú to zaiste slušní ľudia.

V polovici 80. rokov bol so svojou kapelou Screaming Trees pri vzniku grungeovej scény v Seattle, zároveň nahrával sólové albumy, prežil si svoje drogové peklo, bol súčasťou Queens of the Stone Age, spolupracuje s Isobel Campbell a so Soulsavers. V novembri prvýkrát vystúpi v Bratislave. Mark Lanegan.

Na každom domácom zápase má vypredané. V Bratislave aj v širokom okolí vládne už niekoľko týždňov hokejová eufória, ktorá pripomína zlaté časy slovenskej reprezentácie. Ako je možné, že na nenávidený Slovan sa dnes chodia baviť fanúšikovia z celej krajiny?

Angelu Merkelovú vítali minulý týždeň v Aténach transparenty parafrázujúce text Bertolda Brechta: „Angela neplač. V špajzi už nič neostalo.“ Nie je ťažké sympatizovať s obyčajnými Grékmi – kto z nás by chcel zažívať prudkú hospodársku kontrakciu, vysokú nezamestnanosť a vládu, ktorá nie je schopná splniť svoje finančné záväzky?

Slovenské dejiny ponúkajú príklady, keď sme sa prispôsobovali silným a správali sa ako sluhovia. Nájdeme však aj časy, keď sme boli odvážni a pestovali mentalitu orlov. O dvoch stratégiách prežitia Slovenska píše Milan Krajniak.

Kritici ju nazývali „najvyššou kňažnou soulu“, no Nina Simone bola viac než to. Táto americká speváčka bola jednou z najväčších speváčok minulého storočia.

Keď som sa začal aj mimoškolsky zaujímať o súčasnú slovenskú literatúru, našiel som v suchopáre socialistického realizmu pre seba dvoch „živých“ spisovateľov, Alfonza Bednára a Dominika Tatarku. Predstavovali v mojich očiach dva rozličné prozaické princípy, epický a lyrický, a ten druhý bol a dodnes je môjmu naturelu bližší.

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

Basgitarista skupiny Para a architekt Matúš Vallo tvrdí, že architektúra je ťažké zamestnanie, ale je to úžasný svet, ktorý má moc meniť veci. Aj preto založil s kolegom Oliverom Sadovským iniciatívu Mestské zásahy, aj preto občas moderuje pre STV program o architektúre.

Predaj hudby na Slovensku je v podstate mŕtvy. Ak chcete nejakú novinku a chcete ju napríklad na vinyle, ktorý teraz vo svete zažíva veľký comeback, musíte si počkať. Nie však v susednej Viedni.