Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dalibor Roháč: Európu zachráni iba Nemecko

.dalibor Roháč .časopis .ekonómovia o kríze

Angelu Merkelovú vítali minulý týždeň v Aténach transparenty parafrázujúce text Bertolda Brechta: „Angela neplač. V špajzi už nič neostalo.“ Nie je ťažké sympatizovať s obyčajnými Grékmi – kto z nás by chcel zažívať prudkú hospodársku kontrakciu, vysokú nezamestnanosť a vládu, ktorá nie je schopná splniť svoje finančné záväzky?

.napriek tomu je však grécke vnímanie nemeckého hospodárskeho diktátu pomýlené. Angela Merkelová nenavštívila Atény, aby uvrhla Grékov do nemeckého jarma – bola tam, aby v rámci možností Grékom pomohla z ich takmer beznádejnej situácie.

.nemecký kapitál
Ak má euro prežiť vo forme, ktorá sa bude podobať tej súčasnej, Nemci musia v eurozóne hrať oveľa asertívnejšiu rolu. Či sa im to páči, alebo nie, ostatné členské krajiny eurozóny sa budú musieť naučiť túto nemeckú rolu rešpektovať a zbaviť sa predstavy, že fiškálna disciplína je prejav nemeckého neokolonializmu. Inými slovami, aby eurozóna fungovala, musia sa jej členské štáty čoraz viac podobať na Nemecko.
Nie všetky európske krajiny vyzerajú ako Nemecko, a ani sa na Nemecko nezmenia šibnutím čarovného prútika. Gréci nezačnú platiť dane len preto, lebo si to želá Angela Merkelová. Záujmové skupiny, ktoré bránia štrukturálnym reformám v krajinách ako Grécko či Španielsko, len tak ľahko nezmiznú. Inak povedané, je prakticky nemysliteľné, aby chronicky zle spravované krajiny cez noc vybudovali inštitúcie, ktoré povedú k ekonomickému rastu.
To, či je možné prebudovať inštitúcie v európskych krajinách podľa nemeckého vzoru, je otvorená otázka, ku ktorej treba pristupovať s istou skepsou. Tento skepticizmus sa však týka len problému, či je eurozóna v súčasnom zložení udržateľná. Nech si o tom myslíme čokoľvek, eurozóna bude potrebovať podstatne prísnejšie vierohodné kritéria pre krajiny, ktoré do nej budú chcieť vstúpiť. Rovnako bude potrebovať ozajstné, kredibilné mechanizmy ako sankcionovať krajiny, ktoré pravidlá porušujú.
V každom prípade je však Nemecko jedinou krajinou, ktorá má politický kapitál a intelektuálne dedičstvo, ktoré sú na túto úlohu potrebné. Navyše, vzhľadom na svoju ekonomickú váhu, je v eurozóne prirodzeným hegemónom.  

.návrat ku koreňom
Aby Nemecko túto úlohu zohralo, bude musieť oživiť ideály typicky nemeckého ordoliberalizmu, ktorý poháňal nemecký hospodársky zázrak po druhej svetovej vojne. Nemeckí ordoliberáli ako Wilhelm Röpke či Walter Eucken boli dôslednými zástancami nezávislého centrálneho bankovníctva, otvorených konkurenčných trhov, a najmä fiškálnej zodpovednosti. Ludwig Erhard, povojnový minister hospodárstva a neskôr spolkový kancelár, aplikáciou týchto jednoduchých princípov doviedol Nemcov v priebehu jednej generácie k nevídanej prosperite. Dnes sú však všetky tri tieto princípy v nebezpečenstve.
Nemci sa tak musia naučiť dôverovať svojim ordoliberálnym inštinktom. V máji 2010 mali ich inštinkty pravdu, keď im radili neposkytnúť Grékom prvú záchrannú pôžičku. Dnes, dva a pol roka neskôr, po bezpočte summitov, záchranných fondov a nových gréckych pôžičiek, sú Gréci v situácii, ktorá je zúfalá. Ak rýchlo nedostanú novú záchrannú splátku 31,5 miliardy eur, tak sa ich zdroje minú do novembra. Už teraz grécka vláda „šetrí“ tým, že neplatí svojim dodávateľom. Každému dnes musí byť jasné, že celá Európa vrátane Grékov by na tom bola nepomerne lepšie, ak by bola nesolventná grécka vláda donútená na reštrukturalizáciu, a ak by jej veritelia na seba zobrali neodvratné straty už pred dvoma rokmi.
Aby zachránili euro, musia Nemci znovu získať kontrolu nad Európskou centrálnou bankou. Po tom, ako Mario Draghi oznámil nový plán výkupu vládnych dlhopisov, sa ECB stala jednoduchým nástrojom skupovania vládneho dlhu. Namiesto svojho súčasného smeru, keď poskytuje vládam poza chrbát záchranné balíky, sa musí ECB vrátiť k svojim monetaristickým koreňom. Jej prácou nie je financovať vládne dlhy, ale stabilizovať širšie peňažné agregáty – či nominálne výdaje v eurozóne. Návrat ECB k monetarizmu by mohol v krátkom období znamenať agresívnejšiu menovú politiku, než akú sleduje teraz, ale znamenal by najmä oddelenie ECB od každodennej fiškálnej politiky v členských štátoch eurozóny.

.nevtipkujme o hlbšej únii
Nič z tohto neznamená, že Európska únia potrebuje hlbšiu politickú úniu – ako ju dlhodobo navrhuje napríklad poľský minister zahraničia Radek Sikorski. Banková únia či fiškálna únia v žiadnom prípade nerieši súčasné problémy Eurozóny – naopak, má potenciál ich v budúcnosti znásobiť. Otmar Issing, bývalý člen bankovej rady Bundesbanky, nazval ideu hlbšej integrácie „hodnú satiry“ a dodal, že „by predstavovala obrovské finančné riziko pre niektoré členské krajiny, a mohla by zničiť základný kameň európskej integrácie – menovite identifikáciu ľudí s európskou myšlienkou.“ Eurozóna nepotrebuje užšiu či hlbšiu úniu. Eurozóna potrebuje úniu, ktorá bude fungovať.
Nie je neskoro začať robiť správnu vec. Nemecký ordoliberalizmus – pokiaľ bude aplikovaný dôsledne a asertívne – môže zachrániť eurozónu a položiť základy novej hospodárskej prosperity na európskom kontinente. Pokiaľ však Angela Merkelová nevyužije súčasnú príležitosť, tak to s Európskou úniou pôjde ako doposiaľ – čiže z kopca. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne. Tweetuje na @daliborrohac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite