Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Živý a rozjatrený

.pavel Vilikovský .časopis .osobnosť

Keď som sa začal aj mimoškolsky zaujímať o súčasnú slovenskú literatúru, našiel som v suchopáre socialistického realizmu pre seba dvoch „živých“ spisovateľov, Alfonza Bednára a Dominika Tatarku. Predstavovali v mojich očiach dva rozličné prozaické princípy, epický a lyrický, a ten druhý bol a dodnes je môjmu naturelu bližší.

Nebudem ani pri takomto okrúhlom výročí klamať: niektoré Tatarkove knihy (Radostník, Družné letá) som nečítal, iné (Panna zázračnica) som nevládal dočítať, ďalšie (Démon súhlasu, svojím fantastickým rámcom) mi nekonvenovali, ale zopár poviedok a najmä novely Kohútik v agónii a Ešte s vami pobudnúť patria v mojej hierarchii k nespochybniteľným vrcholkom našej prózy.
V polovici šesťdesiatych rokov som sa ako redakčný elév Slovenských pohľadov s Dominikom Tatarkom zoznámil aj osobne a hneď ma svojím ľudským teplom i debatným zápalom očaril, ale to nebolo ťažké, lebo vstupoval už na pohnojenú pôdu. Páčil sa mi aj jeho spôsob reči, zadŕhavý a prerývaný, keď v polovici vety opustil myšlienku, aby pre ňu na inom konci hľadal lepšie vyjadrenie (prepisovanie Navrávačiek však pani Štolbovej nezávidím). Sympatie možno boli aj vzájomné, Tatarka mal však k mladým všeobecne žičlivý postoj. Nenamýšľam si, že ma bral ako priateľa, na to mal vekovo aj ináč seberovnejších, a bránil tomu aj môj prirodzený ostych. No v období normalizácie sme ho raz či dva razy navštívili. Dom akoby bol rozčesnutý na dve časti, prízemie a poschodie, a medzi oboma bolo cítiť napätie. Dominik sa zdržiaval v hornej, chladnej izbe, za chrbtom mal veľký obraz Milana Laluhu, na holom tele iba, ak sa dobre pamätám, kožuštek bez rukávov, a aj rozkuštrenými vlasmi a zbrázdenou tvárou naozaj pripomínal „karpatského pastiera“, za ktorého sa začal označovať. Rozhovor pri fľaške koňaku ustavične prerušoval telefón, Tatarka (čakal tuším nejaký telefonát z Prahy) po ňom zakaždým lačne siahol, zdvihol slúchadlo k uchu a vzápätí doň vulgárne zahrešil – spätne som usúdil, že ho takto, azda aj kvôli našej návšteve, zabávala Štátna bezpečnosť. Aj keď som ho neskôr stretol na ulici, opýtal som sa, či ho môžem prísť navštíviť, a on odvetil, že radšej nie, domnieval som sa, že nechce mať zbytočné ťažkosti s tajnými, a iba dodatočne som pochopil, že chcel pred tými ťažkosťami uchrániť mňa. Naposledy som sa s Dominikom Tatarkom, už chorým, zhováral pod bránou kramárskej nemocnice.
Sýty hladnému nie ani že by neveril, len mu nerozumie. Prekvapovalo ma, ako ťažko a s akou trpkosťou znášal Tatarka vynútené mlčanie – až natoľko, že spáchal autorskú samovraždu. Bol azda aj trochu rozmaznaný niekdajšou pozornosťou kritiky i čitateľov a chýbal mu jeho „spisovateľský status“, no predovšetkým mu zrejme chýbal partner, ktorému by sa prihováral – Navrávačky isto vznikli vďaka tomu, že mal pred sebou živého, hmatateľného poslucháča.
Nemyslím, že som prevzal niečo z Tatarkových výrazových prostriedkov, len sme sa pohybovali po rovnakom literárnom území. Ale odniesol som si ako jeho odkaz dve základné ponaučenia či prikázania: že písať prózu neznamená hovoriť to, čo už vieme, a že prihovárať sa máme iba tým, čo je v nás živé a zjatrené. Tie sa – so striedavým úspechom – usilujem dodržať aj dnes.

Autor je spisovateľ a prekladateľ.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite