Asi pred dvoma mesiacmi mi zavolala Ivana Kullová z Nadácie Pontis, povedala mi, že koncom mája organizujú Týždeň zodpovedného podnikania a že či by som v rámci toho týždňa nechcel moderovať nejakú večernú diskusiu. Hoci som nikdy v živote nepodnikal a ani zodpovednosť pravdepodobne nie je tou vlastnosťou, ktorá ľuďom ako prvá napadne, keď začujú moje meno, povedal som áno.

Úspešný príbeh antivírusovej firmy ESET je na Slovensku pomerne známy. Fajnšmekri však vedia, že firma Miroslava Trnku je len jednou z troch československých firiem, ktoré sa stali lídrami na trhu boja s počítačovými škodcami.

Pred niekoľkými rokmi som učil náboženstvo na zdravotnej škole. V triede bolo tridsať dievčat, ktoré viac zaujímalo módne oblečenie, populárni speváci či romantika vzťahov, ako moja hodina. Ich život bol príliš „easy“, aby som s nimi mohol preberať zásadné otázky.

Ako publicista sa nebudem tváriť, že nemám žiadne osobné záujmy. Žijem na Slovensku od roku 2004, zdaňujú ma podľa tunajšieho autorského zákona a zažil som tu štyri slovenské vlády: Dzurindova druhá vláda ma zhýčkala, Ficova prvá vláda mi spočiatku naháňala strach, a potom mi ponechala nízke dane, vláda Radičovej chcela moje daňové a odvodové zaťaženie jedným šmahom strojnásobiť a traumatizovala ma.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.

„Nikdy nedovolím, aby moje plány stroskotali na nedostatku peňazí!“ S týmto životným pravidlom sa Adolf Hitler krátko po nástupe za ríšskeho kancelára obrátil proti výzvam ministra financií Lutza grófa Schwerina von Krosigk na sporenie. S týmto myslením to Hitler dotiahol ďaleko.

V priebehu minulého týždňa nás po úspešnej šnúre domácich zápasov čakal trojzápasový trip hlboko v Rusku – v najvýchodnejšej časti Európy, na Urale. V porovnaní s domácou atmosférou, kde sme zvyknutí na úžasné povzbudzovanie, sme hrali v oveľa komornejšej atmosfére. A hrali sme, podľa môjho názoru, trochu zakríknuto.

Vždy mi boli sympatickejší konzervatívci ako liberáli. Môže za to Ronald Reagan. Toľko do neho komunisti búšili, že mi na tom čosi nesedelo a začal sa mi pozdávať. Vývoj mi moje tušenie potvrdil. Od čias Reagana si myslím, že konzervatívci majú na rozdiel od liberálov zmysel pre humor, nadhľad a keďže ctia jednotlivca bez ohľadu na názor, bohatstvo, veľkosť či pôvod, tak sa dokážu zastať „v nesnázích“ aj oponenta. Osobnosti a udalosti z minulosti mi tento názor celkom pekne dokazujú (nečesť a česť mnohým výnimkám), prítomnosť však začína imidž konzervatívcov v mojich očiach kaziť.

Po Fukušime sa diskusia o energetických zdrojoch zmenila na zúrivý boj odporcov jadra proti často podobne odhodlaným obrancom jadrovej energie. Debata o takých významných projektoch, ako sú elektrárne, by sa nemala stať duelom buď – alebo.

Kowalska/ Ciechowski: Moja Krew (Universal, 2010)