Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hitlerove peniaze

.guido Knopp .časopis .klub

„Nikdy nedovolím, aby moje plány stroskotali na nedostatku peňazí!“ S týmto životným pravidlom sa Adolf Hitler krátko po nástupe za ríšskeho kancelára obrátil proti výzvam ministra financií Lutza grófa Schwerina von Krosigk na sporenie. S týmto myslením to Hitler dotiahol ďaleko.

Na začiatku svojej kariéry trpel veľkou biedou – tak to chcel nahovoriť čitateľom vo svojom autobiografickom diele Mein Kampf, keď hovoril o rokoch 1907 až 1913. „Viedeň však bola a zostala pre mňa tou najťažšou, aj keď najzákladnejšou školou môjho života,“ písal Hitler a rozprával o rokoch odriekania a biedy. Skutočne – býval v ubytovniach pre mužov a niekoľko mesiacov na konci roka 1909 bol „úplne na dne“. Lenže túto fázu biedy si zavinil sám, lebo mladý Adolf Hitler neprejavoval vôbec náchylnosť venovať sa pravidelnému živobytiu. Pokladal sa za umelca a – po zamietnutí jeho pokusu o prijatie na viedenskú akadémiu umenia koncom roku 1907 – za zneuznaného génia. Tento postoj mu bránil, aby sa spriatelil s myšlienkou na prozaickú činnosť, zarábať si na vlastné životné potreby. Navyše v prvom roku pobytu vo Viedni ho starosti o peniaze aj tak neťažili. Po otcovej smrti poberal sirotský dôchodok a po matkinej smrti v decembri 1907 mal k dispozícii malé dedičstvo – 1 200 korún stačilo na rok vo Viedni bez nutnosti pracovať. A práve to Hitler robil, žil z podstaty a venoval sa veciam, ktoré mal rád. Vysoké ceny vstupného mu nebránili, aby chodil často do dvorskej opery počúvať diela svojho obľúbeného skladateľa Wagnera.
O skromnú izbu sa delil s priateľom Gustlom Kubizekom a chcel naňho zapôsobiť prednáškami o architektúre, umení a hudbe. Začal písať divadelnú hru, pokúšal sa o architektonické návrhy a scénické výpravy – a nič nedotiahol do konca. „Mladému Hitlerovi boli systematická príprava a tvrdá práca rovnako cudzie ako neskoršiemu diktátorovi. Namiesto toho trávil väčšinu času diletantskou činnosťou, ako už predtým v Linzi, navrhoval grandiózne projekty, ktoré si vypočul iba úslužný Kubizek – ‚fantastické plány‘, vznikajúce zvyčajne z náhlej nálady a skvelých nápadov, a len čo sa zrodili, zasa od nich upúšťal,“ píše Ian Kershaw a hovorí o „ťažkopádnosti životného štýlu“. Kershaw konštatuje, že Hitler neurobil nič, aby doložil vážnu profesijnú ctižiadosť: „V tomto čase Hitler neurobil nič, aby si zarobil na živobytie vlastnou prácou.“ Dlho spal, prechádzal sa po záhradách v zámku Schönbrunn a mnohé dni končil návštevou opery. Žil životom bohéma – určite nič zavrhnutiahodné pre mladého muža hľadajúceho orientáciu. Neskôr sa však prezentoval ako obeť skostnatených štruktúr, ktoré talentom ako on nedávajú šancu; bol prinútený tvrdo bojovať o prežitie proti nepriaznivým pomerom. To však bola legenda a on ňou chcel v Mein Kampfe sprostredkovať obraz húževnatého karieristu.
Jeho priateľ Kubizek tiež pochádzal z Linza, neskôr opisoval, že počas jednej návštevy u Hitlerovej nevlastnej sestry Angely Raubalovej si vypočul dôraznú kritiku na jeho správanie: „Všetci príbuzní ho pokladajú za naničhodníka, ktorý vopred uteká pred každou prácou prinášajúcou obživu.“ Napokon Hitler požiadal svoju obľúbenú tetu Johannu o podporu a ona mu požičala 924 korún. Z toho mohol takmer celý ďalší rok žiť zo dňa na deň. Až keď sa minuli aj tieto peniaze, na jeseň 1909 musel opustiť byt, ocitol sa na ulici a napokon v úbohej ubytovni pre mužov.
V tom čase nájomné a náklady na živobytie vo Viedni extrémne stúpli a vzhľadom na sústavné prisťahovalectvo vládla veľká núdza o byty. Hitlerovo tvrdenie v knihe Mein Kampf, že odvtedy pracoval na stavbe, je vyvrátené, rovnako ako jeho trpká žaloba: „Dva roky som nemal iné priateľky, iba starosť a núdzu, iného sprievodcu ako večný neutíšiteľný hlad.“ Tento opis z knihy je hrozne prehnaný, lebo Hitler mal šťastie a v útulku pre bezdomovcov sa stretol s majstrom v prežití menom Reinhold Hanisch. A ten pohol mladého „umelca“, aby konečne raz premenil svoje talenty – aj keď obmedzené – na mince v hotovosti. Navrhol mu, aby maľoval maloformátové obrazy, s ktorými potom chodil Hanisch po ramárskych dielňach. Tam boli motívy vítané, lebo pomáhali predávať prázdne rámy. Po prvý raz zarobil Hitler nejaké peniaze; výnos si delili a tak sa mohli s azylom pre bezdomovcov čoskoro rozlúčiť. Hanisch a Hitler sa presťahovali do vzornej ubytovne pre mužov, bol to druh „majákového projektu“ vtedajšej viedenskej starostlivosti o chudobných. Ubytovňa v Meldemannstrasse nebola konečná stanica pre stroskotané existencie – boli tam oddelené izby, príkladné sanitárne zariadenia, udržiavané spoločné priestory, kuchynské výklenky pre tých, čo si varili sami, ako aj cenovo výhodné jedlá. A boli tam aj pracovné miestnosti, kde muži mohli zhotovovať amatérske výrobky na predaj. Hitler pravidelne maľoval akvarely na viedenské motívy, ako predloha mu slúžili fotografie alebo pohľadnice, Hanisch lacné umenie predával. „Obaja teraz zarábali dosť peňazí, aby si mohli ušetriť ponižujúce hľadanie namáhavých príležitostných prác, rovnako ako každodenné mnohohodinové postávanie pred dajakou špinavou nocľahárňou alebo azylom pre bezdomovcov,“ píše historička Brigitte Hamannová v štúdii Hitlerova Viedeň a konštatuje: „Po prvý raz v živote bol Hitler schopný zarábať si prácou na živobytie.“ Vznikali však spory s „agentom“ Hanischom, ktorý sa sťažoval na Hitlerovu pracovnú morálku: „Bolo nemožné donútiť Hitlera, aby pracoval. Pokým ja som sa namáhal, spracúval ramárov a čalúnnikov, on si ráno sadol v ubytovni, aby kreslil. Ale potom už začal politizovať a zvyčajne mal hlavné slovo,“ píše neskôr Hanisch v spomienkach. Hitler Hanischovi namietal, že môže maľovať, len keď je v náležitej nálade, že nie je „kuli, ktorý pracuje na objednávku“. Napokon sa Hitler a Hanisch rozkmotrili údajne preto, že Hanisch nedelil korektne zisky. Hitler sa potom predával vo vlastnej réžii a z príjmov mohol vyžiť. „Na jar 1913 Hitler ešte aj po troch rokoch prebýval v ubytovni pre mužov – už nie v úpadku a zodpovedný len sám za seba, ale bez výhľadov na kariéru,“ zhrnul túto fázu Hitlerov životopisec Kershaw. Ale desať rokov po otcovej smrti nastal obrat: Hitler sa mohol tešiť z vydania dedičstva, ktoré sa smelo vyplácať oprávneným dedičom až v 24 rokoch života. Poštou prišlo „umeleckému maliarovi“ Adolfovi Hitlerovi, bytom na Meldemannstrasse, Viedeň, 819 korún. Konečne si mohol splniť dlho prechovávané želanie: Opustil Viedeň, hlavné mesto mnohonárodného Rakúsko-Uhorska, ktorým opovrhoval. Už skoro ho poznačil nemecký nacionalizmus – nebolo to nič neobvyklé za jeho mladých liet v Linzi, kde bolo takmer jednotné obyvateľstvo nemeckého pôvodu.

.vzbura
Dvadsaťštyriročný Hitler šiel do Mníchova. Podobne ako Viedeň aj bavorská metropola bolo sídelné mesto, priťahovalo mnoho umelcov a začali sa tu viaceré umelecké kariéry. Prišelcovi to však bolo veľmi vzdialené. Skúsenosť maliara pohľadníc mu však predsa pomohla aj tu nájsť príjem. No roku 1914 sa jeho život, tak ako život nespočetných ľudí v Európe, náhle zmenil. Aj Hitler vypuknutie prvej svetovej vojny radostne privítal. Prihlásil sa dobrovoľne do bavorskej armády a na jeseň 1914 šiel do vojny. „Ani dnes sa nehanbím povedať, že premožený búrlivým nadšením som klesol na kolená a ďakoval celého srdca nebesiam, že mi darovali šťastie žiť v tomto čase,“ tvrdil o desať rokov neskôr v pamflete Mein Kampf. V októbri 1914 zažil vojnový dobrovoľník Hitler s „plukom List“ krst ohňom v bojoch proti Britom pri Yperne. Potom strávil vojnu prevažne ako pešia spojka v zázemí frontu. „Pluk List“ sa mu v tých rokoch stal vlasťou, dostával žold od bavorského štátu a bol zbavený všetkých starostí o zásobovanie a ubytovanie. Ako vojak mal pocit, že sa za nemecký národ zúčastňuje na veľkom svetodejinnom konflikte – to dodávalo jeho existencii zároveň istú bezstarostnosť a želaný význam. No aj tento čas, napĺňajúci ho „hrdým šťastím“, sa náhle skončil. V októbri 1918 sa slobodník Hitler stal obeťou britského plynového útoku a prechodne oslepol; v lazarete v pomoranskom Pasewalku sa dozvedel o revolúcii a o porážke.
„Až teraz som videl, ako veľmi upadne všetko osobné trápenie v porovnaní s nešťastím vlasti,“ písal pri spätnom pohľade. A túto chvíľu povýšil na rozhodujúci bod zvratu vo svojom živote: „Rozhodol som sa, že sa stanem politikom.“ Nebolo to celkom jednoduché, aj keď význam zažitej vojny a porážky pre mladého Hitlera bol neodškriepiteľný, ako to zdôrazňuje Ian Kershaw: „Až prvá svetová vojna Hitlerovi umožnila ... Bez vojny by bolo bývalo nemysliteľné, aby skrachovaný umelec ako Hitler zasadol na stoličku ríšskeho kancelára, kam po Bismarckovi zasadol ešte jeden muž ‚správneho‘ pôvodu.“ K tomu však bola ešte dlhá cesta.
Keď sa roku 1919 Hitler vrátil do Mníchova, bol ešte vždy vojakom bavorskej armády. No väčšinu jednotiek, preložených z frontov do vlasti, čakala demobilizácia. Takmer pred všetkými navrátilcami stála po štyroch rokoch vojny otázka, kde a ako teraz nájdu zdroj príjmov. Platilo to aj pre takmer tridsaťročného slobodníka Adolfa Hitlera. Ten mal vkladnú knižku, na nej bolo 15 mariek – a ináč skoro nič. Nenaučil sa, že nik naňho nečakal. „V tom čase bol Hitler ochotný prijať miesto od niekoho, kto mu bol priateľsky naklonený. ...Podobal sa unavenému túlavému psovi, ktorý hľadá pána,“ napísal po rokoch Karl Mayr, kapitán bavorskej armády roku 1919, ktorý kedysi podporoval Hitlera. Mayr bol naladený extrémne pravicovo konzervatívne a antirevolučne; toto zmýšľanie bolo v bavorskom armádnom velení dôležitým predpokladom pre ďalšie použitie po vojne, lebo armáda sa po porážke Mníchovskej republiky rád pokladala za hrádzu proti marxizmu a revolúcii. Mayr lákal Hitlera výhľadom, že bude môcť zostať v armáde a verboval ho – ako „dôverník“ mal v kruhu kamarátov pôsobiť proti revolučným tendenciám.
V júni 1919 týchto „propagandistov“ spravodajského oddelenia školili na mníchovskej univerzite v „antiboľševistickom agitačnom kurze“; v diskusiách po prednáškach vzbudil Hitler pozitívnu pozornosť ako živý a presvedčivý účastník diskusií. Zakrátko Hitlera poverili, aby robil vlastné prednášky a kamarátom údajne „nakazeným boľševizmom“ znovu priblížil nacionalistické zmýšľanie. Získal rozhodujúcu skúsenosť – podarilo sa mu poslucháčov zburcovať a nadchnúť. „Po prvý raz v živote našiel vec, ktorú neobmedzene ‚ovládal‘. Takmer náhodou sa potkol o svoje najväčšie nadanie,“ opisuje Hitlerov životopisec Ian Kershaw tento bod zvratu v živote dovtedy neúspešného muža, ktorý zakrátko postúpil v kruhu kamarátov na „rečnícku hviezdu“. Kapitán Mayr mal pre svojich „dôverníkov“ ďalšie úlohy – mali pre armádu pozorovať vyše 50 strán, ktoré vznikli v Mníchove počas prevratu v roku 1918. Adolf Hitler dostal rozkaz, aby 12. septembra 1919 šiel na podujatie Nemeckej robotníckej strany v pivárni Sterneckerbräu a referoval o ňom. Počas zhromaždenia – ako sa vyjadril Hitler – „nudného spolku“ sa rozvinula diskusia, do ktorej Hitler smelo zasiahol. „Človeče, ten ale má papuľu, toho by sme mohli potrebovať,“ reagoval predseda strany Drexler a ponúkol Hitlerovi, aby sa pripojil k strane. O niekoľko dní neskôr vstúpil Hitler pod členským číslom 555 do DAP [Deutsche Arbeiterpartei – Nemecká robotnícka strana]. Na tento krok ho podnietila šanca, že v malej organizácii rýchlo získa na profile a možno ju onedlho ovládne, vysvetľoval o niekoľko rokov neskôr v knihe Mein Kampf. Takže v septembri 1919 vstúpil bezvýznamný chudák Hitler do bezvýznamnej odštiepeneckej strany, ktorá mala v straníckej pokladnici práve rovných 7,50 mariek. Bol to začiatok nanajvýš neobyčajnej kariéry – a začiatok nanajvýš lukratívnej finančnej symbiózy.

.politika ako povolanie
DAP mala slabé členstvo a potrebovala ťahúňa – Hitler tušil, že to je jeho šanca, a využil ju. Jeho vystúpenia sa rozchýrili, roku 1920 plnil čoraz väčšie sály, napokon dokonca šiator cirkusu Circus Krone. A rečnícke honoráre, ktoré inkasoval popri vojenskom žolde, boli vítaným prilepšením. Tušil, že politika mu ponúka príležitosť, aby si zarábal na živobytie, sociálne postúpil, niečo zo seba urobil. Hitler celkom pragmaticky rozpoznal šancu na kariéru a chopil sa jej. Spočiatku sa zdalo ľahostajné, akú ideológiu má táto strana, všetci sa rôznym spôsobom zhodli, že nový poriadok nestojí za nič a chceli naň zaútočiť. Zodpovedným ľuďom v DAP bolo čoskoro jasné, že strana bez Hitlera nebola nič; no Hitler postrehol, že na to, aby uplatnil svoj talent, potrebuje organizačný rámec. A tak rečnil na podujatiach, organizovaných DAP, lákal ľudí, aby dávali príspevky a plnili stranícku pokladnicu peniazmi, za ktoré by sa dali vytlačiť plagáty na ďalšie podujatie. Hitler sa vyjadroval o hanbe z Versailles, o znevažujúcom systéme Weimaru, o zdanlivo priveľkom vplyve židov. Nič z toho nebolo nové alebo originálne, ponúkal len ostrú kritiku, žiadne riešenia. Ale utrafil správny tón a šikovne sa chopil tematických trendov času – to chceli ľudia počuť. Lebo Mníchov bol už v rokoch vojny centrom všemožných ľudových, extrémne nacionalistických a antisemitských siekt, zväzov a spolkov – to bola živná pôda, na nej rozkvitla aj Hitlerova kariéra.
Až do 31. marca 1920 bol Hitler v službách armády a dostával žold, no potom sa rozhodol, že si chce zarábať na živobytie len ako politický rečník. Toto rozhodnutie o kariére sa doslovne  vyplatilo.
Jeho pôsobenie na mníchovskej politickej scéne vzbudilo pozornosť ľudí, čo mali styky v „lepšej spoločnosti“, medzi inými básnikovi a dramatikovi Dietrichovi Eckartovi, ktorému Hitler veľmi učaroval.
Otvoril mu dvere do salónov zámožných mešťanov, zmýšľajúcich práve tak ľudovo, nacionalisticky a antisemitsky ako Hitler a Eckart. Roku 1920 zoznámil Eckart Hitlera v Berlíne s vtedy popredným výrobcom lokomotív Ernstom Borsigom, ktorý prejavil sympatie a v tom čase bol jedným z mála veľkopriemyselníkov, podporujúcich Hitlera a jeho stranu. No väčšina skorých podporovateľov pochádzala skôr zo zámožnej strednej vrstvy, ako povedzme Bechsteinovci, majitelia známej továrne na klavíry v Berlíne.
Helene Bechsteinová privítala v súkromnom kruhu skôr nesmelo pôsobiaceho agitátora roku 1920 s materskou dobroprajnosťou. Bechsteinovci sa zaručili za bankovú pôžičku pre Hitlera vo výške 45 000 mariek, on ju však nikdy nesplácal – to prevzali na seba jeho noví priaznivci; navyše odvtedy dostávala strana pravidelné príspevky. Začali prúdiť peniaze. Pre Hitlera a stranu sa začali lepšie časy. Neskôr Helene Bechsteinová prenechala Hitlerovi ešte šperky a hodnotné umelecké predmety, on ich použil ako záruku – povedzme na súkromnú pôžičku 60 000 švajčiarskych frankov, obrovskú sumu v čase, keď marka pre infláciu rapídne strácala na hodnote. Veľmi žiadanú, pretože stabilnú cudziu menu prinášalo do pokladnice aj Eckartovo spojenie s európskymi predstaviteľmi koncernu Ford.
Jeho šéf Henry Ford bol vyznávač antisemitizmu. Eckart dosiahol, aby Američania uvoľnili príspevok pre bavorských prívržencov – spojenie medzi Hitlerom a Fordom trvalo dlho: príspevky prichádzali celé roky, po prevzatí moci Henry Ford Hitlerovi každoročne na narodeniny posielal darček 50 000 ríšskych mariek. Hitler sa roku 1938 poďakoval tým, že udelil americkému priemyselníkovi rád.
Na začiatku dvadsiatych rokov Eckart v Mníchove otváral Hitlerovi dvere k zámožnému meštiactvu a k podnikateľom strednej vrstvy. Pokladalo sa za módne pozývať radikálneho ľudového tribúna Hitlera na večerné podujatia do salónov tejto vrstvy. Tu i tam boli vystavené šeky, prisľúbené príspevky.
Nová hviezda pravicovej scény bola mimoriadne šikovným obstarávateľom peňazí pre stranu – a pre seba. Od strany však úspešný náčelník nedostával plat, to by sa podľa Hitlerovej úvahy nezlučovalo s jeho úlohou enfant terrible. Prispievalo k jeho vážnosti, ak zastával funkciu šéfa len „čestne“. Ako uvádza publicista Wulf Schwarzwäller v knihe Hitlerove peniaze, pri prekvitajúcom zaobstarávaní peňazí vznikala sivá zóna: „Keď mu niekto odovzdal peniaze v hotovosti, nikdy sa nepožadovali alebo nedávali potvrdenia. ... Záležalo úplne na Hitlerovom uvážení, čo odviedol do straníckej pokladnice. Ak sa ho súdruhovia príležitostne opýtali, čím si vlastne zarába na živobytie, vedel byť mimoriadne nevľúdny. ... Ak prišla reč na jeho príjem, Hitler odpovedal, že pre stranu obetuje zdravie, niekedy celý týždeň ‚žije výlučne na tirolských jablkách‘.“ Aby potvrdil tento dojem, zostával vo svojom skromnom byte na Thierschstrasse u svojej materskej prenajímateľky. Inakšie nebola skromnosť jeho silnou stránkou. Už na jeseň 1920 žiadal od strany, aby mu dala „auto“ – osobný automobil bol vtedy drahé privilégium majetných vrstiev. Podľa Hitlera mu vozidlo malo dodať istú dôstojnosť a odlíšiť jeho štýl od ľavicových, proletárskych konkurentov, lebo tí chodili pešo alebo sa vozili električkou. Pokladník skutočne naškriabal v straníckej pokladnici peniaze na starú káru, ktorá sa však sústavne kazila. Vynervovaný Hitler si napokon zohnal ojazdené auto Selve – za peniaze, čo dostal. Ako vyrovnanie žiadal od strany šoféra, a toho mu aj poskytla. Takýmito znakmi meštianskeho blahobytu vybavený Hitler už vtedy pripadal niektorým straníkom ako „kráľ Mníchova“. Aj politicky naplno uchopil opraty; roku 1920 ho zvolili za prvého predsedu strany, ktorá sa už volala NSDAP; boli mu výslovne poskytnuté „diktátorské plné moci“. Väčšinu príspevkov istotne odvádzal strane, lebo hľadel na ňu ako na istý druh súkromného podniku, kam treba investovať. Pokiaľ šlo o neho, píše Wulf Schwarzwäller, pozeral sa Hitler „na peniaze vlastne len ako na prostriedok, ako si súkromne žiť príjemne a primerane bezstarostne. ... O úspory alebo dokonca o stálohodnotné investície sa spočiatku takmer nezaujímal.“

.za hrsť dolárov
To robili druhí. Už koncom roku 1920 jeho bývalý mentor Dietrich Eckart vytýčil hospodársky rozhodujúce ukazovatele cesty. Postrehol: „Strany začali národ dôkladne spracúvať. Vieme, ako sa to robí. Pomocou orkánu rečí, novinových článkov, letákov. To stojí peniaze. Veď ľudia musia presne vedieť, kto bude najlepšie zastupovať ich blaho, a aby sa im to objasnilo, na to treba nákladnú agitáciu. Šťastlivo sme zasa pri peniazoch,“ usúdil a naliehavo radil, aby založili vlastné stranícke noviny. Už mal niečo vo výhľade: Völkischer Beobachter vydavateľstva Franz Eher a nasl. bol v zlej finančnej situácii a bol na predaj. Pri náklade 7 000 výtlačkov boli už noviny v mníchovských pravicových kruhoch dobre známe. Predajná cena bola 120 000 mariek plus povinnosť prevziať dlžoby 250 000 mariek. Mladá NSDAP nemala vôbec nijaké peniaze. Preto hnedý básnik Eckart využil svoje styky: 60 000 mariek prispel generál reichswehru rytier von Epp, sympatizujúci s NSDAP, zo „skrytého“ fondu reichswehru – ako pôžičku, za ktorú ručil Eckart osobne. Takmer 60 000 mariek dal člen NSDAP Gottfried Grandel, výrobca jedlého oleja z Augsburgu; za túto sumu musel ručiť Hitler. Peniaze boli pohromade – lenže strana nebola „právnická osoba“ a nemohla vystupovať ako kupec. A tak bol založený Národnosocialistický nemecký robotnícky spolok. Spolok sa stal stopercentným majiteľom nového vydavateľstva Franz Eher GmbH a novín Völkischer Beobachter. Predsedom spolku bol už čoskoro Adolf Hitler, šéfredaktorom VB sa stal Dietrich Eckart.
Obchodným vedúcim spolku spravil Hitler svojho bývalého poddôstojníka vojnového kamaráta Maxa Amanna. A tento Amann zosnoval geniálny ťah. V novembri 1921 – bola inflácia – stál už jeden dolár 180 mariek. Podľa Amanna mohol predsa Hitler ľahko zozbierať príspevky v tvrdej mene a zmeniť ich na obrovské sumy bezcenných mariek, aby potom splatil požičaných 120 000 mariek. Tak by sa potom Hitler mohol stať výhradným vlastníkom vydavateľstva Franz Eher GmbH. Z neznámeho prameňa dostal Hitler potrebnú sumu v americkej mene – stačilo presne 666 dolárov, prepočítaných na papierové marky, aby splatil dlžoby po 60 000 mariek fondu reichswehru a výrobcovi jedlého oleja Grandelovi. Dňa 16. novembra ohlásil Hitler na mníchovskom registračnom súde, že vlastní všetky podiely na novinách VB a na vydavateľstve Franz Eher.
„Hitler sa s Amannovou podporou stal jedným z tých inflačných špekulantov, ktorých vo svojich prejavoch s takou radikálnou nemilosrdnosťou bičoval,“ konštatuje Wulf Schwarwäller v štúdii Hitlerove peniaze. Ešte dôležitejšie: Teraz bol Hitler de facto vydavateľ novín a majiteľ vydavateľstva. Völkischer Beobachter zostal ešte roky v deficite, stranícka pokladnica opakovane dávala obrovské sumy, aby noviny, kde podiely patrili na 100 percent Hitlerovi, udržala pri živote. Zároveň však pokladník strany, Franz Xaver Schwarz, nebol v kancelárii vydavateľstva vítaný – predseda strany Hitler diktátorsky rozhodol, že do Amannových záležitostí vo VB strážcu pokladnice NSDAP nič nie je. Zo straníckej pokladnice musel však vyplácať Hitlerovi peniaze, keď ohlásil „osobnú potrebu“. Sumy až do výšky niekoľko tisíc mariek boli zaznačené ako „mimoriadne výdavky na propagačné účely“. Lenže aj keď VB bol spočiatku stratový obchod – noviny značne prispeli k vzostupu strany: Rýchlo sa z nich vyvinulo publicistické delo, ostreľujúce Weimarskú republiku, zrelú na útok. Pikantné bolo, že Hitler si za všetky články napísané pre VB dával vyplácať autorské honoráre.

.autor bestsellera
Naproti tomu knižné oddelenie vydavateľstva Franz Eher čoskoro malo zisk z diela, ktoré je nerozlučne spojené s Hitlerovým menom. V roku 1924 vznikol vo väzení v Landsbergu jeho pamflet Mein Kampf, ťažko čitateľná zlátanina autobiografických a svetonázorových výkladov. Vyšla roku 1925. Hitlerova kniha, publikovaná v Hitlerovom vlastnom vydavateľstve, priniesla Hitlerovi mimoriadne výhodné tantiémy – za každý predaný výtlačok dostal 15 percent z predajnej ceny, ktorá bola poriadne vysoká – 12 mariek. Za prvý rok sa v obchode predalo 10 000 kníh, Hitler dostal 18 000 mariek – to bolo v Nemecku viac ako desaťnásobok priemerného hrubého ročného zárobku, ktorý bol necelých 1 500 mariek.
Po novembrovom puči roku 1923 jeho politickú kariéru len nakrátko prerušilo väzenie v pevnosti Landberg; navyše na čas, po ňom bol finančne zabezpečený. Zavedením dôchodkovej marky zastavila Nemecká ríša inflačnú špirálu, aj nemecké peniaze mali opäť hodnotu. Hitlerova priaznivkyňa Helene Bechsteinová sa ako ručiteľka postarala o to, že jej drahý priateľ dostal po prepustení osobný kredit 45 000 mariek – keďže Hitler tieto peniaze nikdy nesplatil, zmenili Bechsteinovci záruku na darovanie. Hitler bol teraz známejší ako kedykoľvek predtým a súkromne zamestnal troch ľudí: Rudolf Hess ako súkromný tajomník zarábal mesačne 300 mariek, jeho telesný strážca Julius Schaub 200 mariek a šofér Julius Schreck 100 mariek. Šofér bol lacný, ale limuzína, ktorú riadil, bola drahšia: Hitler, zbláznený do áut, si roku 1925 kúpil kompresorový Mercedes, špičkový model za 20 000 mariek. Ďalšie výdavky vznikli, keď si Hitler za 1 000 mariek ročne prenajímal na Obersalzbergu pri Berchtesgadene vidiecky dom Wachenfeld. Aj ináč si žil dobre – často chodil z Wachenfeldu do Mníchova, aby zaviedol neter Geli do opery a aby veľa času strávil v reštauráciách ako Osteria, v Café Heck alebo v Carlton Tea Room. Na rozdiel od rokov vo Viedni si mohol tento životný štýl teraz ľahko dovoliť.
Začiatkom februára 1925 bola znovu založená medzičasom zakázaná NSDAP. Plat predsedu strany, ktorý mu ponúkol pokladník Schwarz, Hitler znovu rázne odmietol. Nechcel sa zjaviť v pokladničných knihách strany, lebo finančný úrad sa čoraz väčšmi zaujímal o jeho príjmy.
Už 1. mája 1925 ho finančný úrad upomínal: Má láskavo podať daňové priznanie za rok 1924 ako aj za prvý štvrťrok 1925. Jeho odpoveď: Nemal nijaké príjmy a žil len z bankovej pôžičky. Ďalšie priznania zostal dlžný. Napokon za posledný štvrťrok 1925 priznal príjmy vo výške 11 231 mariek. Z toho chcel však odpísať 6 540 mariek ako „úradné výdavky“: Náklady na svojich troch zamestnancov, cestovné výdavky – to všetko potrebuje, veď napokon je „politický spisovateľ“: „Bez mojej politickej aktivity by bolo moje meno neznáme. Moja politická činnosť ma zásobuje materiálom, aby som bol činný ako politický spisovateľ,“ znela jeho prehľadná výhovorka. Od príjmov mu musia odrátať aj úroky z dlžôb 2 245 mariek, takže na zdanenie zostáva iba 2 446 mariek. Potom sa pokúšal vzbudiť súcit: „Obmedzujem svoje osobné potreby tým, že neholdujem alkoholu a tabaku, stravujem sa v najskromnejších reštauráciách. ... Aj auto je pre mňa len úžitkový prostriedok. Len auto mi umožňuje, aby som vykonával svoju každodennú prácu.“ Mníchovskí finanční úradníci boli teda prví, ktorým sa pokúšal predstaviť ako osobne skromný, neúnavne činný súčasník. Tento imidž, neskôr intenzívne propagandisticky pestovaný, bude patriť k obrazu Adolfa Hitlera aj pre masu „súkmeňovcov“, ktorým bude vládnuť od roku 1933. Lož, účinkujúca ešte dodnes.
V polovici 20. rokov sa ujala spleť, ktorá sa neskôr ukázala ako obzvlášť lukratívna: Hitler a strana vytvorili finančnú symbiózu. Strana pridávala veľa peňazí, šéf strany profitoval rovnako ako Völkischer Beobachter, ktorý zhltol obrovské sumy. No oboje, silne pôsobivý náčelník Hitler ako aj hlučné noviny, zabezpečovali strane len prílev a tú pozornosť, aké potrebovala, aby prežila na politickej scéne Weimaru. Hospodársky novinár Wolfgang Zdral, autor publikácie Financovaný vzostup Adolfa H., uzatvára, že šéf strany mal neobmedzené možnosti: „Paradoxom vo vzťahu k straníckemu majetku bolo, že Hitler ako najvyšší šéf strany mal naň sústavne dosah a mohol si neobmedzene poslúžiť peňažným kohútikom.“

.znaky úspechu
Roku 1928 Hitler znovu uskutočnil väčšie súkromné investície s „vlastnými peniazmi“: Za 30 000 mariek kúpil dom Wachenfeld na Obersalzbergu. Aby nevzbudil zvedavosť finančného úradu, svoj krok zatajil. V pozemkovej knihe Berchtesgadenu bola ako majiteľka uvedená jeho nevlastná sestra Angela. Okrem toho na jeseň 1929 sa v  Mníchove nasťahoval do reprezentatívneho nájomného bytu na elegantnom námestí Prinzregentenplatz, nájomné bolo ročne 4 147 mariek. K tomu sa veľmi nehodí, že ako oficiálne príjmy za rok 1929 uviedol iba 15 448 mariek. Panuje domnienka, píše Wulf Schwarzwäller v publikácii Hitlerove peniaze, že pri niektorých osobných výdavkoch sa opieral o porúrskeho priemyselníka Fritza Thyssena, ktorý prispieval NSDAP veľkými sumami: Thyssen sa zoznámil s Hitlerom už roku 1923 a zrejme naňho zapôsobil. V inflačnom roku 1923 prispel vyše 100 000 zlatými markami pravicovým kruhom okolo generála Ludendorffa a výslovne vyjadril želanie, aby z toho profitovala aj NSDAP. Thyssen bol členom Nemeckej národnej ľudovej strany; jeho styk s NSDAP sa zintenzívnil až roku 1928, keď sa naňho obrátil Rudolf Hess, lebo strana potrebovala peniaze. Nato veľkopriemyselník uvoľnil hádam vyše milióna mariek – tak sa stal ako jednotlivec jej najväčším dobrodincom.
Tieto peniaze šli z veľkej časti na prestavbu novej straníckej centrály. Barlowov palác v Mníchove na Brienner Strasse bol zrenovovaný za vyše 800 000 mariek a prestavaný na nový Hnedý dom. Thyssen sa vraj pri návštevách Mníchova často stretával s Hitlerom pri jedle a ponúkol sa, že sa postará o vybavenie, dôstojné prominentného politika. „V každom prípade je nápadné, že Hitler v tom istom čase opustil prenajatú izbu na Thierschstrasse a nasťahoval sa do deväťizbového bytu na Prinzregentenstrasse 16,“ píše hospodársky novinár Wolfgang Zdral v knihe Financovaný vzostup Adolfa H.
Koncom dvadsiatych rokov vládol v straníckej pokladnici aj tak stále odliv. Príspevky straníkov prinášali len málo, koncom roku 1928 mala NSDAP iba
100 000 členov, zato dlžoby v miliónových výškach. Aparát, predovšetkým však finančné príspevky pre obrovskú armádu mužov SA, ktorí sa na uliciach bili za stranu, stáli hrozné sumy peňazí. Napriek všetkým financovateľom a veľkorysým priaznivcom bolo peňazí stále málo, lebo v „období boja“ ich NSDAP zasa oboma rukami vydávala. Vysoké príspevky si vyžadovali nielen stranícke noviny, Völkischer Beobachter, aby vydržal propagandistické bitky dvadsiatych rokov. Na Hitlerov príkaz boli stranícke zjazdy už v tom čase náročne inscenované udalosti a zhltli veľa peňazí. Tak či tak, nacistické inscenácie, známe svojou pompéznosťou a marciálnosťou, rozvinuli značne pôsobivú propagandu. Najmä v provincii boli práve nacistické podujatia počas predvolebných bojov vítanou a priam zábavnou zmenou. Tak si strana mohla dovoliť vyberať pri predvolebných podujatiach vstupné: 30 fenigov, nezamestnaní mali vstup voľný. Počas šesťtýždňového predvolebného boja roku 1930 bolo v celej ríši 34 000 podujatí NSDAP – a to prinieslo do prázdnych pokladníc naliehavo potrebné peniaze. Sám Hitler mohol byť začiatkom 30. rokov nanajvýš spokojný: Jeho kariéra politika bola v plnom prúde, NSDAP sa dostávalo politicky veľkej pozornosti – a finančne sa on osobne mal skvele. Roku 1931 mu vydavateľstvo Eher poukázalo 40 780 mariek ako tantiémy za Mein Kampf, k tomu inkasoval za články vo Völkischer Beobachter inkasoval k tomu 15 000 mariek. Nasledujúceho roku 1932, rok predtým, ako sa dostal k moci, zaznamenal hrubý príjem takmer 65 000 mariek.

Guido Knopp/
Narodil sa v roku 1948, vyštudoval žurnalistiku a politické vedy. Pracoval ako redaktor v denníku Frankfurter Allgemeine Zeintung a neskôr ako šéf zahraničného spravodajstva v novinách Welt am Sonntag. V roku 1984 prešiel do televízie a stal sa vedúcim redakcie súčasných dejín v ZDF, kde sa preslávil viacerými dokumentami o dejinách tretej ríše, nacizmu či stalinizmu alebo diskusnou reláciou History. Získal viacero ocenení, ale čelil aj kritike, že v jeho prístupe k dejinám znižuje mieru zodpovednosti nemeckej verejnosti. Prednáša na Akadémii Gustava Siewerta a so svojou rodinou žije v Mainzi. Úryvok pochádza z knihy Tajomstvá tretej ríše, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve Ikar.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite