Slávny český polyhistor Jára Cimrman vysvetľuje menej známemu kolegovi Albertovi Einsteinovi svoju filozofiu externizmu slovami: „vec je tam, kde sa domnievame, že nie je, a nie je tam, kde sa domnievame, že je“. Ak napríklad v ruke držíme kúsok kriedy, podľa tejto teórie krieda napĺňa celý okolitý priestor a iba v mieste, kde kriedu vidíme, v skutočnosti nie je. To, čo držíme v ruke, je iba akási prázdna bublinka uprostred súvislého kriedového masívu...“.

Pravdivé posudzovanie slov a vystúpení Roberta Bezáka vyžaduje dve veci: skúsenosť zrady zo strany najbližších a správnu optiku Cirkvi. Bez týchto dvoch podmienok sa dá iba tápať a riešiť podružnosti. Kauza Bezák ale nie je o podružnosti.

Zuzana Wienk z Aliancie Fairplay komentuje tlačovú správu Ústavného súdu vo veci vymenovania Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora prezidentom Ivanom Gašparovičom.

Špeciálny prokurátor sa navonok tvári, že kritické články o jeho osobe nestoja za reč. Okamžite po ich zverejnení v .týždni však podal trestné oznámenie. Čoho sa bojí tento chýrny strážca zákonnosti?

Na pravidelnej porade v redakcii, kde sme hodnotili minulé číslo, došlo k zvláštnej veci. V názore, že ruský spisovateľ Viktor Jerofejev, s ktorým sme uverejnili rozhovor, pôsobí ako cynický sebastredný fanfarón som sa ocitol osamotený.

Veľké veci bývajú často nenápadné. Aj veľkí muzikanti. Napríklad Kamil Grebeň a jeho kapela Hugo D´Gen.

Zásadný rozdiel medzi rakúskym pôrodníkom a naším je počet pacientov. Pocítila som to na vlastnej koži pri pôrode v rakúskom Hainburgu. Pán doktor Lokša, lekár pôvodne slovenský, okolo mňa krúžil ako družica, vždy sa zjavil na izbe či v ordinácii, pozeral sestričke do záznamov, všetko kontroloval a keď tam nebol, každú chvíľu telefonoval. Nebola som protekčný pacient. Nebola som dokonca ani jeho „zazmluvnená“ rodička. Len sme sa rozhodli rodiť v najbližšej nemocnici v Rakúsku a on mal na svoju pacientku čas. Cítila som sa ako vo vatičke.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Niekedy stačí naozaj málo a obyčajný mestský dvor začne spájať ľudí. Reportáž natočila fotografka Illah Van Oilen

Večer, deň po voľbách, som strávil pozeraním tridsať rokov starej slovenskej filmovej klasiky. Pár postrehov k veciam, ktoré u nás (ne)fungovali v roku 1920 a nezmenili sa dodnes.