Namiesto rečí o obmedzovaní ľudských práv neprispôsobivým spoluobčanom by Ficov kabinet mal zabezpečiť lepšiu ochranu ľudských práv dotknutých slušných občanov.

Je to ako na hojdačke: včera večer Sarkozy a Merkelová odhodlane predostreli svoj plán na záchranu Európy. O pár hodín zazvonila umieráčikom americká ratingová agentúra. A na Slovensku sa vzrušujeme nad vecami, ktoré neexistujú. Viac v mojom Nemeckom diári.

V najbližšom .týždni bude rozhovor s holandskou fotografkou Illou van Oijen, ktorá od roku 2006 žije na Slovensku, fotografuje a robí veľa zaujímavých vecí.

To, čo sa doteraz viac menej pošuškávalo, je teraz jasné ako facka. Premiérka Iveta Radičová má v SDKÚ len malé slovo. Žiaľ, toto isté konštatovanie z logiky veci platí aj pre celú vládu.

Dnes tu bol srbský premiér. A ten náš povedal pred ním zásadnú vec, na ktorú som dlho čakal.

Ani po kvázi znárodnení Gabčíkova a oznámení Talianov, že vec poženú na arbitráž, sa napätie okolo elektrární a riziká pre Slovensko nezdajú Robertovi Ficovi dosť vysoké.

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.

Zázrak. To je pre mňa včerajšia návšteva objektu bývalej bratislavskej Cvernovky. Zázrak, ktorý nepotrvá večne, ale ten zážitok je ohromný. Že sú tam ateliéry a neoficiálne galérie, to viem dávno, aj to, že tam mnohí umelci nielen tvoria, ale aj bývajú, viem, keďže naša kapela má skúšobňu priamo v miestnosti, ktorá je súčasťou bytu Blaha Uhlára. Ale to, že v Cvernovke vzniká komunita ľudí, ktorí tam existujú a tvoria spolu presne tým vysnívaným spôsobom parížskych či newyorských avantgárd, to mi došlo až včera.

Laureátom Ceny Dominika Tatarku sa stal Ľubomír Longauer. Prinášame text jeho tatarkovskej reči, ako odznela minulý týždeň pri udelení tejto ceny.

Milí priatelia, jednou z najnezmyselnejších vecí na svete sú nákupy. Nesmelo dodávam, že teda asi iba pre mňa. Lebo život a svet sa neustále točí okolo „biznisu“, okolo predaja a nákupu. Vklady, zisky, straty, výnosy, percentá a rabaty. Človek z tohto kolotoča vystúpiť nemôže, ale môže mu to celé poriadne liezť na nervy. Mne to aj lezie. Čo mi už chcel kdekto predať volovín. Cez telefón mi ponúkali bambusové ponožky so striebornou špičkou. Chceli mi odsať tuk, nafúknuť pery, vylepšiť prsia, zmerať cievy aj cholesterol. Predajcov týchto obskúrností som odmietol, no hrýzlo ma svedomie.