Z druhej strany Atlantiku pôsobí slovenská reakcia na koronavírus obdivuhodne. Kým Slováci si šili rúška a izolovali sa ešte skôr, než vláda sprísnila opatrenia, americkí študenti sa zabávali.

Držte si klobúky, Trumpovo prezidentovanie ide z kopca – a bez bŕzd. Kým Slovensko žije nahrávkami z Gorily, z údivu z tých, ktorí im vládnu, z údivu nevychádzajú ani Američania.

Britský odchod z Európskej únie je realitou. Jeho výsledkom bude spokojnosť tých, ktorí tak hlasovali v referende a naposledy vo voľbách za Johnsona, ale aj slabšie Spojené kráľovstvo.

Aby demokracia fungovala, potrebuje silné pravidlá hry a inštitúcie, ktoré nie sú predmetom neustáleho politického boja. Rozklad týchto pravidiel je dôvodom dnešných kríz na oboch stranách Atlantiku.

Zahraničná politika je pred voľbami, nanešťastie, skôr v úzadí ostatných tém. O tom, prečo posledné roky strácame svetový kompas, kto nás ťahá na Východ, ale aj o tom, ako sa oboma nohami udržať na Západe diskutovali Miriam Lexmann (KDH), Martin Klus (SaS) a Dalibor Roháč (PS/Spolu).

Za ostatné desaťročie sa demokracie ukázali zraniteľné proti trikom Vladimíra Putina a iných autokratov. Voľbami hýbala destabilizujúca propaganda a dezinformácie.

Prvá svetová vojna bola zákopový konflikt. Namiesto rýchlych ofenzív a prekvapivých zvratov sa strany konfliktu snažili vzájomne sa vykrvácať, zakopané v pozíciach, ktoré sa roky nepohli. Ako dnes.

Ťažko si predstaviť lepší materiál pre náborové videá Islamského štátu či ruskú propagandu, než zábery amerických jednotiek sťahujúcich sa z kurdských oblastí Sýrie.

Britskí voliči čelia nezávideniahodnému rozhodnutiu. Jedna z dvoch hlavných možností - Boris Johnson alebo Jeremy Corbyn - je však výrazne horšia. Ktorá a prečo?

Európsky projekt bol vždy postavený na pravidlách. A je to tak dobre, lebo dobré pravidlá sú zárukou dobrého fungovania spoločnosti. Teraz však úspech Európy potrebuje dávku spontaneity.