Nie je to veľké, dymí to a považuje sa to za súčasť samostatnej kultúry. Nie tej našej, ale pomaly sa udomácňuje aj u nás. A to aj napriek tomu, že názory na túto vec sú rôzne, často kontroverzné. Vodná fajka.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.

Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.

Bez určitých vecí si už nevieme každodenný život ani predstaviť. Nie, nejde o životne nevyhnutné záležitosti, skôr o tie okolím vynútené. Každý, či chce, či nie, potrebuje byť klientom banky. Zamestnanci sa prispôsobili zamestnávateľom, ktorým je jednoduchšie zadávať prevodné príkazy, než po všetkých stránkach zabezpečovať hotovosť na výplaty. A podniky či podnikatelia sa postupne prispôsobujú nariadeniam štátu, ktorý chce lepším prehľadom v toku financií podnikateľskej obce obmedziť daňové úniky. Ak už má byť účet v banke nutné zlo, je lepšie si vybrať to najmenšie.

Je členom novej českej vlády a vie, že koalícia s politicky neznámym ANO, ktoré vedie Andrej Babiš, je veľký experiment. Tvrdí, že iné alternatívy však neexistovali. Ako minister zahraničných vecí chce dosiahnuť, aby bolo Česko pre EÚ zrozumiteľnejším partnerom a priblížilo sa k euru. Ľubomír Zaorálek.

Vystúpil som z lietadla, v hlave informácie z bezpečnostného manuálu pre rozvojových pracovníkov. Bol som v Nairobi. V očakávaní najhoršieho som zvieral veci. Vedomie, že mesto s neslávnou prezývkou Nairobbery (ktorú už prebral aj The Economist) je deviatym najnebezpečnejším mestom na svete, mi dávalo zabrať. V mojom oku bol každý druhý človek potenciálny zlodej a vrah. V uliciach bol chaos. Tisíce ľudí bezcieľne prúdili hore-dolu. Pouliční predavači čohokoľvek, od drobných sladkostí cez safari výlety až po čierne uhlie, boli často rozložení len na kuse látky na chodníku alebo na ceste. Úplne som zblbol.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Ako zmeniť zvyk? Musíme sa odhodlať, že podstúpime potrebnú námahu. Zistiť, čo v nás podnecuje nechcené konanie a uvedomiť si, že máme veci vo svojich rukách.

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!