V jednom nás pani na recepcii za ohromným nepriestrelným sklom poslala do spoločných spŕch. Bolo odtiaľ počuť chlapské odŕhanie a keď nám padol zrak na baganče nejakého obra pohodené na zemi, pochopili sme, že tu sa neosprchujeme. Zbalili sme sa v sekunde. V druhom moteli nám zas nejakí podgurážení kamionisti nakúkali do izby. Tak sme sa vychytili tiež a dodnes si myslím, že sme dobre spravili. Nikdy nezabudnem na prechod pohorím Ural. Žiadna majestátnosť. Beznádej. Všade sivý popolček, farby žiadne. Gazy, tiahnuce sa za sebou ako vo vojne po celom pohorí, súťažia v samovražednom predbiehaní, ktoré vidno na kilometre ďaleko. A na oboch stranách nekonečnej, osemhodinovej štreky, akési zvláštne stanové kamionistické mestečká – stánky, bordely, vývarovne. Zbúchané z latiek a plastov. Tam pečú klobásu na smolných sudoch, do ktorých hádžu na podkúrenie všetko, aj pet fľaše, len sa tak zadymí. V jednom takom plastovom stane sme si dali boršč. Bol prázdny, až na dvoch policajtov, ktorých zúrivo obskakovala čašníčka. Taniere s jedlom im pretekali. Jedli ticho, odfukovali a pozerali televízor, štátny kanál, v ktorom práve bežala reklama na štátnu televíziu. V rýchlych strihoch sa striedali propagandistické zábery šťastných tvárí ľudí na celom svete. Hromový hlas volal: „Rasssssíííja! Celý svet nám závidí naše Rusko!“ Nikto sa nezasmial. Policajti spokojne pokyvkávali hlavami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.