Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. tvoria takmer neoddeliteľnú dvojicu. V novembri 1981 menoval prvý druhého za prefekta Kongregácie pre náuku viery a potom boli celých 24 rokov najužšími spolupracovníkmi. Nebolo náhodou, že kardinál Ratzinger pochovával Jána Pavla II. a nebolo náhodou ani to, že sa stal jeho nástupcom na Petrovom stolci. Obidvaja mali za sebou výnimočný život, ktorý ich predurčoval na najvyšší post v cirkvi.

Záborský bol síce ctižiadostivý človek túžiaci po uznaní, ale občas si volil pseudonymy. Svoju prvú významnú báseň ódu Na Slováku podpísal menom N. Magurský. V roku 1864 v almanachu Lipa vydal svoje divadelné hry Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci – pod pseudonymom Vojan Josifovič. Na stránke zaborsky.blogspot.sk, ktorá prináša podrobné informácie o Záborskom a jeho diele a ktorú pripravuje Timotej Kubiš, sa uvádzajú aj ďalšie pseudonymy: Filip Konôp, Parabola Drotár Fedor, Brindza Jánoš, Jano Metla, Füldenstein, Vilibald Graf von Habenichts Titularkaiser von Babylon und expectativer König der Republik Pohlen.

Písalo sa o tom, vedelo sa o tom, išlo to postupne, ale aj tak to prišlo ako jasná rana z neba.

Film režisérov Jana Bělohlavého a Pavla Palečka Vrahom z povolania je extrémnym príbehom a obludným obrazom komunistického Československa. Karel Vaš bol celý život fanatický komunista. Ako námestník šéfa vojenskej kontrarozviedky, sudca a prokurátor bol v plnej miere zodpovedný za politické vraždy mnohých ľudí. Nikdy, ani po roku 1989, za ne nebol odsúdený.

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.

Vstáva obvykle skoro ráno pred piatou, vybavuje s čistou hlavou emaily a iné záležitosti. Večer chodí spať „so sliepkami“. Čo robí medzitým? Vedie firmu ISSO, ktorú založil pred dvadsiatimi rokmi a ktorá sídli v bývalom kláštore v centre Prievidze.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Na druhom októbrovom tripe nás čakali štyri zápasy, z toho dva s mužstvami, ktoré patria k úplnej špičke KHL. A predtým ešte domáci zápas s minuloročným víťazom Dinamom Moskva, za ktoré hrá počas výluky v NHL Alexander Ovečkin.

Cesta do školy mi trvá hodinu a štvrť, bývam tesne za preškrtnutou tabuľkou Roma.