„Keď mal môj syn Elmer šesť rokov, mali sme autonehodu. Mozgová kôra jeho predného laloku bola ťažko poškodená a on prišiel o schopnosť cítiť emócie. Dlhé roky necítil žiadnu náklonnosť, radosť ani lásku. Znie to hrozne, ale niekedy to bola veľká výhoda,“ hovorí v úvode seriálu Záhradník China. Aké by to malo následky, keby jej syn znovu získal schopnosť cítiť?

Najlepší hokejový strelec histórie uznáva toho vládcu Ruska, ktorého najlepší hokejový brankár histórie považuje za masového vraha. Čo patrí a čo nepatrí do športu, je tým znovu raz zodpovedané.

Často počúvame, že politika do športu nepatrí, ale vždy patrila. Veľmi vypuklo sa to prejavuje v čase vypätých konfliktov: víťazstvá sú skvelý marketing hlavne agresorov. Ale šport je aj potvrdením identity a spolupatričnosti s komunitou.

Aj vy ste v detstve počúvali, aby ste menej jedli, lebo budete tučná? Pozeráte sa do zrkadla a nahlas nadávate na svoj vzhľad? O tom, čo všetko si dieťa zapamätá z toho, ako sa správame sami k sebe a ako naučiť dcéru milovať svoje telo, keď my samy ešte zápasíme s tým vlastným, nám porozprávala Valentína Sedileková z platformy Chuť žiť, ktorá sa venuje poruchám príjmu potravy.

Šesťdesiatka zvykne byť príležitosťou na bilanciu. Vy ste tento míľnik pred časom absolvovali. Obzreli za tým, čo sa Vám za tých šesť dekád podarilo vykonať?

„Ľud uhorský uvalil na nás ťarchu panovania. Uvedomujúc si svoju slabosť, trvali sme na tom, aby vláda inému oddaná bola. Konečne však privolili sme k tomu, lebo našou najhlavnejšou úlohou vždy bolo ochraňovať veci verejné a vieru kresťanskú voči Turkom.“

Rusko ničí ukrajinské mestá, ale postupovať sa mu nedarí. Prečo by sa šéf inšpekcie Zurian nemal stať generálom?

Žijeme v dobe, keď sa na nás podnety valia 24 hodín denne z každej strany. Hocikedy sa dá objednať jedlo, niečo si pozrieť, sledovať správy či polohu blízkych cez aplikácie. Doktorka Anna Lembke hovorí, že všetko to pohodlie nás nerobí šťastnejšími. Naopak.

V „zázračnom“ roku 1989 to vyzeralo ako krok do lepšej budúcnosti aj ako návrat k osvedčenému. Jedno aj druhé; vlastne sme to ani príliš nerozoznávali. No nech už sme to všetko chápali akokoľvek, smer sa zdal byť jasný. Zdalo sa, že o ňom panuje konsenzus, aspoň pokiaľ išlo o základné princípy.

Vlada Popoviča som prvý raz v živote možno videl na predstavení Fikariho a Pogorielovových žiakov zo ŠUP. Videl aj nevidel. Hrali Bottovu Smrť Jánošíkovu s plošnými bábkami, ktoré v ich rukách ožili. Keď skončili, vyšli s bábkami pred scénu a stal som sa svedkom premeny drevenej dvojrozmernej preglejky na tieňovú trojrozmernú imagináciu.​