vlado Popovič patril spolu s Jozefom Kornúcikom, Michalom Studeným, Petrom Bartošom, Elom Havettom, Dušanom Hanákom a Jurajom Jakubiskom ku generácii, pre ktorú bola koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov radosť z imaginácie samozrejmá.  Nemuseli sa k nej predierať húštinou tradície ani bojovým stretom so sorelou ako „realizmom v podobe života samého“.

Vlado Popovič sa do imaginatívneho sveta narodil v Uhu nad Vysokou, v najvýchodnejšom cípe Slovenska, v kraji blahoslavenej Anny Kolesárovej, zastrelenej vojakom prechádzajúcej Červenej armády. Ako študent Školy umeleckého priemyslu v Bratislave sa vydal k asamblážam papierových lodičiek a pokrkvaného papiera, na Západ, k Robertovi  Rauschenbergovi, Keithovi Haringovi, Jeanovi-Michelovi Basquiatovi, ale to sa možno len Haring a Basquiat vydali naproti, na cestu na Východ, k Warholovým zdrojom a k Vladovi Popovičovi, ktorý bol skôr ako oni.

blízke stretnutie tretieho druhu

Bratislavská Galéria mladých na Mostovej 8 vznikla v roku 1957. Keď tam mal v rokoch 1965 a 1967 prvé dve výstavy Vlado Popovič, bol tam Juraj Mojžiš riaditeľom a Iva Mojžišová kurátorkou. Bolo to šťastné stretnutie.