Balíš si ráno svoju tašku, chystáš sa vyraziť do školy a z kuchyne počuješ, ako ťa opäť sekíruje tvoja matka: „Hlavne sa do ničoho nepleť, všetko ti môže neskôr narobiť kopu starostí,“ kričí z kuchyne. Tak si vyrazil na rannú schôdzu do školy, uzavretý sám do seba, aby si nikto nič nevšimol. Zazvonil zvonček, vstúpil si do triedy, kde sa začínala hodina dejepisu a dejepisárka zase raz ponúkala manichejskú verziu minulosti. Vedel si, že to nebolo tak, ako tvrdila učiteľka, pretože si tie dejiny poznal z kníh svojho starého otca. Ale zostal si ticho, aby si nemal problémy.

Keď príde november, opäť musí verejne spomínať, ako to bolo v osemdesiatom deviatom. Vie, že je čoraz ťažšie vysvetľovať mladým ľuďom, čo sa vtedy stalo. No nežije iba spomienkami, pracuje na niekoľkých vzrušujúcich projektoch, ktoré by rád dokončil. Fedor Gál.

Keď boli na školskom výlete v Tate Gallery, povedala si, že raz by tam chcela pracovať. Po štúdiách v Cambridgei a dobrovoľníckom pôsobení v menších londýnskych galériách sa tam dostala. Na Slovensko prišla ako predsedníčka poroty Ceny VÚB Maľba. Kurátorka Amy Dickson.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Hovorí sa, že keď Boh stvoril svet, na siedmy deň si odpočinul v Riu de Janeiro. Niečo na tom asi bude. Nádherné mesto, známe výbornou klímou, sa totiž prítomnosti Boha teší dodnes. Z vrchu Corcovado, ktorý čnie 710 metrov nad morom, sa na tú záľahu ľudí pozerá tridsaťmetrová socha zmŕtvychvstaného Krista. Roztvorená náruč, otvorené srdce, dobrosrdečnosť. To nie sú len vlastnosti Krista, ale aj brazílskeho národa. Ak navštívite tento kus raja, privíta vás nielen ich kokteil caipirinha, ale aj úchvatné pláže, indiánske slnko, mocný oceán a tradičné jedlo feijoada – fazuľovica. Alebo samba a karneval, neodmysliteľná súčasť Ria a celej Brazílie. Sú to noci tanca a fantázie. Karneval je však aj príležitosťou na krádeže, nákup drog a prostitúciu. Áno, v Riu je kriminalita, ale platí jedno: Dodržuj pravidlá, upozornenia, odporúčania a nič sa ti nestane.

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).

Ak chcete mať zážitok z New Yorku, nesmiete tam ísť len raz. Musíte odísť, prísť, znovu odísť, a až potom príde čosi ako after-taste.

Toto nie je svet, aký si po zrútení Berlínskeho múru predstavovali tí naivnejší. Vtedy to vyzeralo, že bipolárne usporiadanie sa nadobro skončilo a armády špiónov prídu o prácu. Smiešna predstava, odkazujú nám šéfovia tajných služieb z celého sveta.

Poslať niekomu na mobil fotku, ktorú si príjemca môže pozrieť len raz a hneď potom sa vymaže? Dobrá hlúposť! Omyl. Ľudia cez službu Snapchat pošlú 400 miliónov fotiek denne, viac ako cez Facebook.

Nedávno mi prišla správa od priateľky Suzy, ktorá žije v severnom meste Oulu: „Na severnej oblohe je polárna žiara!“ Vyšla som von a uvidela som zázrak. Obloha žiarila dozelena, chvíľami dokonca dočervena, chvela sa, akoby na mňa padala, s tisíckami svetiel, čo sa približovali a vzďaľovali. Tá žiara, najprv v tvare pruhov a potom kvetu, bola akoby rovno nado mnou a ja som sa pod ňou na dvore cítila úplne maličká.