Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skrytý New York

.štefan Hríb .časopis .štýl

Ak chcete mať zážitok z New Yorku, nesmiete tam ísť len raz. Musíte odísť, prísť, znovu odísť, a až potom príde čosi ako after-taste.

Keď sme pred rokmi so skupinou našich novinárov vystúpili kdesi na začiatku horného Manhattanu z letiskovej dodávky, jedna slečna vykríkla: Tu by som nemohla žiť. Videla dlhočiznú ulicu pred sebou, nad sebou nebotyčné budovy, a všade naokolo ponáhľajúcich sa ľudí. Kde je ľudský rozmer? Myslím, že toto je najčastejší dojem ľudí, ktorí prídu do New Yorku na pár dní v nádeji, že ho spoznajú.
Mal som v živote to šťastie, že práve New York som navštívil najčastejšie zo všetkých veľkomiest. Po prvej návšteve som bol prekvapený, po tretej očarený, po desiatej závislý. Keď som tam dnes, už takmer nevnímam tie dlhočizné ulice a nebotyčné budovy, ktoré okamžite odradili mladú novinárku. Naopak, cítim intimitu maličkých kaviarní, hotelík na 17. ulici, thajskú kuchyňu hneď vedľa a Číňanov, hrajúcich karty kúsok od radnice. Veľký New York je kulisa, individuálne javiská sú skryté, ale dajú sa nájsť. Nie prvýkrát, a nie bez pomoci, ale dajú.
Napríklad skryté bary. V niečom je to pozostatok prohibície, keď sa požívanie alkoholu muselo skrývať. Vznikali tajné miesta, pivnice, kluby za stenou, kde sa prevádzkoval hazard, odkiaľ sa riadilo podsvetie, ale kde sa najmä užívalo zákonom zakázané ovocie. Dnešné skryté bary sú však viac než skanzenom zašlých časov. Sú inou, osobnou, intímnou tvárou „neosobného“ mesta.
Ich prvou zvláštnosťou je samotná tajnosť, teda fakt, že nemajú bežný vchod. Prvý takýto „vchod“ som našiel v interiéri výbornej hotdogárne Crif Dogs na kraji East Village, kde sa takmer ustavične vinie rad ľudí, čakajúcich na svoj párok v rožku. Keď ste ešte na konci radu, hneď pri dverách na ulicu, po ľavej strane je klasická telefónna búdka. Vyzerá ako dekorácia, ale dá sa do nej vojsť, zdvihnúť slúchadlo, a vtedy sa to stane: pootvoria sa tajné dvere a vy ste z ničoho nič v bare Please Don’t tell, obloženom drevom. Názov nech nikoho nemätie: Hovorí o ňom každý z okolia, a vo večerných hodinách musíte vystáť aj hodinový rad, kým sa dostanete k zdvihnutiu slúchadla.
Druhý podobný vchod je ešte prefíkanejší. Je v útrobách Select Cafe, vynikajúcej kaviarne kúsok nad Chinatownom. Už samotná Select Cafe s priestorom možno pre sto ľudí, je zážitkom. Obsluhu tvoria štýloví mladí ľudia, ktorí neuveriteľne kmitajú, no vždy sa na zákazníka usmejú a ochotne poradia. Mal som šťastie na Colin, fešnú blondínu, ktorá mi okrem podania kávy vysvetlila celé tajomstvo. Kaviareň sa končí kuchyňou, cez ktorú spolu neviazane prechádzame a tam to je: legendárne miesto, odkiaľ vraj mafiáni počas prohibície riadili svoj biznis a viacerí tam preto našli smrť. Volá sa to Back Door, je tam asi sedem stoličiek a maličký bar s vlastnými čašníkmi, celé to vyzerá ako pivnica, ale ľudia si tam zvyknú rezervovať aj 30 miest, aby natlačení na seba oslávili narodeniny.
Tretia tajná skúsenosť sa volá Angel‘s Share. Je to japonský bar, ktorý má vchod vo forme drevenej skrine. Vchádza sa tam z bežnej reštaurácie, pričom skriňa nie je nijako zvlásť rozoznateľná. Znalý návštevník však siahne po maličkej rúčke, a okamžite sa ocitá v oáze miešaných nápojov. Je to miestnosť pre 30 či 40 ľudí, s obrovským anjelom priamo nad barom. Zvláštnosťou je cena: keď ste stály zákazník, za útratu v hodnote 120 dolárov vám vždyprítomný majiteľ účtuje okolo 20, a je vecou etikety, že vy nakoniec zaplatíte 80. Ale je to dobrá investícia: nikdy som nepil nápoj z dymu ani bombu, kde absint je len časťou explózie.
Naturalizovaný Newyorčan Peter Breiner, vďaka ktorému budem o chvíľu stály hosť Angel’s Share, mi svoju skúsenosť s tajnými barmi opísal takto: Prvýkrát ma zobral jeden britský odborník na miešané nápoje do baru PDT vchodom cez Crif Dogs, druhýkrát majiteľ džezového klubu z East Village do japonského baru Angel‘s Share. Oba bary boli v čomsi iné, než som bol zvyknutý. Jednak nevyzerali ako bar, nemali označenie ani jasný vchod. Ale aj ponukou a atmosférou boli originálne. Takže, ak mám dnes niekoho pozvať na zaujímavé posedenie, vyberám podobné miesta. Občas sú trochu drahšie, ale stojí to za to. Napríklad japonským miešaným nápojom z Angel‘s share sa nič nevyrovná.
Potvrdzujem. Skúste si to, keď budete v New Yorku. Ale nie prvýkrát.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite