Hosťami boli: Václav Mika, riaditeľ RTVS, František Borovský, riaditeľ televízie Joj a Petr Minařík, český dokumentarista.

Volám sa Andrej Bán a som vnuk akademického sochára Pavla Bána, autora sochy Stalina, ktorú včera vystavili pred SNG ako hlavnú „atrakciu“ výstavy Prerušená pieseň / Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956.

Túto otázku mi položila jedna moja známa a odvtedy nad ňou premýšľam. Nič iné nemieri na podstatu veci tak, ako táto otázka.

Abbottabád. Mesto, cez ktoré som na jar 2006 po zemetrasení v Kašmíre a Severozápadnej pohraničnej provincii (NWFP) často jazdil s mojim pakistanským priateľom Kamranom. V tom čase sa tam už ukrýval bin Ládín.

Milý Bob, Vitaj v mojom meste!

Moje štyri dôvody.

V programe Slovenskej televízie sa po dlhšom čase objavia viacerí moji kamaráti. Napriek tomu ma to veľmi neteší.

Bude to jedenásť rokov, čo žijem v Devínskej Novej Vsi. Krátko po tretích komunálnych voľbách, ktoré sa ma týkali, som sa konečne rozhodol spoznať mojich komunálnych politikov. 

Dovtedy sme to videli len vo filmoch. Niekoľko mužov a žien sedí v kruhu, rozprávajú sa o svojich bojoch so závislosťou a hoci sa poznajú, svoje úvahy začínajú predstavením: „Som Juraj a som alkoholik.”

Predstavte si, že po vyše deväťhodinovom lete vám nedovolia opustiť lietadlo. Nohy máte stŕpnuté, príbuzní čakajú v letiskovej hale, ale úradník z imigračného vám oznámi, že do krajiny, kde ste sa narodili, nemôžete vstúpiť. Musíte ostať sedieť na svojom sedadle, unavený a frustrovaný, kým služba uprace lietadlo pred ďalším letom. A celý ten čas sa neprestanete pýtať sám seba: Ako sa mi niečo také môže stať v mojej krajine?