David Howel Petraeus stál dlho na takom vysokom piedestáli, až sa zdalo, že naňho nedosiahnu ani reči neprajníkov. Vyznávač harmonického rozvoja tela i intelektu, legendárny vojenský veliteľ z Afganistanu aj z Iraku, ambiciózny a výkonný šéf CIA budil dojem, že vo svojom diári nemá už ani hodinu voľnú. Očividne mal.

Predstavy raja majú mýtickú alebo utopickú podobu. Mýty o Adapovi a Gilgamešovi, o egyptských a gréckych rajoch, o rímskej predstave Zlatého veku, o Ostrovoch blaženosti, Záhrade Hesperidiek, Elyzeu či Vergíliových Arkádach sa vracajú k ľudskému pôvodu. Majú podobu určitého miesta. Prvým pozemským vzorom raja bol staroiránsky paradeisos, stromový park, obohnaný valom, miesto oddelené od ostatného sveta zo všetkých strán,. Činnosť v raji predstavuje kultivovanie prírody. Vyhnanie z raja sa spája so stratou večnosti a s existenciou smrti. Existenciálne rozdvojenie ľudskej činnosti na prácu a kultivovanie obsiahol Martin Heidegger v existencialistických pojmoch Sorge (obstarávanie) a Fürsorge (starosť), u nás František Švantner vo veľkom románe dvadsiateho storočia Život bez konca.

Rodič, ktorý dáva svoje dieťa do záujmového krúžku, by mal dopredu vedieť, že je to aktivita nielen pre dieťa, ale i pre neho samotného. Od neho sa očakáva, že dieťa bude motivovať, povzbudzovať, prehovárať. A keď dieťa začne vymýšľať, rozhodne nie je výchovné s úľavou so všetkým seknúť.

Pred tromi rokmi som mal tú česť stretnúť Vás v Bielom dome ako súčasť delegácie asi 50 ľudskoprávnych aktivistov z celého sveta.

Keď Terézia Vansová písala poviedku o nevinnej farárovej dcérke Julinke, ktorá sa chystala na svoj prvý vstup do spoločnosti, iste netušila, že raz sa budú za debutantky považovať aj ženy, ktoré sa v spoločnosti už dávno producírujú a majú dokonca deti.

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Na zápas v Prahe proti Levu asi nikto z ľudí, ktorí tam boli, len tak ľahko nezabudne. Atmosféra v hale bola naozaj neskutočná. Nepamätám si, že by fanúšikovia nejakého mužstva vytvorili v hľadisku súpera v úplne inom meste, v inom štáte, takú kulisu. Už keď sme vyšli na rozkorčuľovanie, tak sme mali pocit, že sme na štadióne Slovana. A počas zápasu to bolo ešte oveľa výraznejšie. V hľadisku boli naše zástavy, dresy, šály – pri hymnách diváci nahlas spievali tú našu. Musím povedať, že mi z toho až zimomriavky behali po chrbte.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.

Posledný prejav aténskeho politika a rečníka Perikla hovorí nielen o dôležitosti lídra v demokratickom zriadení, ale aj hodnotách a cnostiach, ktoré by mal mať. Text prinášame ako príspevok k diskusii o stave našej pravice.

Od detstva hráva šach. Keď mal 16 rokov, remízoval s Viktorom Korčnojom. Stal sa šachovým veľmajstrom a vyštudoval filozofiu a teológiu na Karlovej univerzite. V súčasnosti učí na gymnáziu a vedie Sokratov inštitút. Ján Markoš.