Čo sme sa ako deti nahádali, ako sa táto naozaj čudná huba, ktorú nikto nikdy nevidel voľne rásť, naozaj volá. Jedni by dali ruku do ohňa, že je to žampión, druhí hlasovali za šampióna a tretí mali pravdu so šampiňónom.

Pred pár týždňami som navštívil v Berlíne Deutsches Theater, s ktorým vytvorilo naše divadlo koprodukčný projekt Bludičky. Naši herci Milka Vášáryová a Dušan Jamrich hrajú striedavo v bratislavskom SND i berlínskom Deutsches Theater. Popri pracovných rozhovoroch som si pozrel aj inscenáciu hry Jean-Paul Sartra Das Spiel ist aus (Hra je skončená). V roku 1947 Sartre nakrútil film, zo scenára vznikla divadelná hra.

Zapísala som sa na Slobodnú univerzitu v Amsterdame. Potrebovala som žiť šesťdesiat rokov, aby som pochopila, že vzdelanie je to, čo chcem najviac. (Teda okrem psíčkov. A kníh. A topánok.) Knihy sú síce tiež vzdelanie, ale chcela som svojej túžbe dať akčnejšiu náplň – nielen, že ležím na gauči a držím knihu. Keďže od Amsterdamu ma delí päťsto kilometrov, z toho gauča sa efektívne zdvihnem a pripojím sa k húfom vedychtivých duší, spoznám nových ľudí, rozšírim si obzory. Začnem pomaly, aby som z tých zmien nezostala v šoku. Predsa len, už ôsmy rok bývam na dedine, zhováram sa iba s vtákmi, stromami a nezamestnaným susedom.

Na internete sa dá nájsť video s mužom, ktorý sa počas krupobitia vyrúti z bytu k svojmu luxusnému autu, vymrští sa na jeho strechu a tam vlastným telom bráni krúpom, aby nepoškodili jeho unikátny lak. Je to niečo medzi plávaním technikou prsia, ale viac sa to podobá na štýl ropuchy v kŕčoch. Keď uvážime že nejedna hrudka toho ľadovca má priemer aj 4 cm, tak vieme vypočítať, že dopadá na zem rýchlosťou temer 90 km za hodinu. Čiže to plávanie na streche pre tohto Argentínčana vôbec nie je bezbolestné. Aj takto môže vyzerať slobodné rozhodnutie obetovať sa pre lásku ku kúsku solídne vytvarovaného plechu.

S politickým hodnotením komunálnych volieb je vždy problém. Je to trochu iná liga, ako parlamentný súboj, a má aj trochu inú povahu. Ale niečo sa vždy vypozorovať dá. Aj teraz.

Dňa 9. októbra zomrel vo veku 68 rokov matematik, filozof a kňaz Rudolf Fiby. Keď prišiel v roku 1964 študovať matematiku do Bratislavy, zaumienil si, že si musí spraviť jasno v svetonázorových otázkach. Začal štúdiom knihy Základy marxistickej filozofie od Miroslava Kusého. Potom cvičil a študoval jógu. V piatom ročníku mu kamarát požičal Bibliu. V jednej chvíli povedal, vtedy ešte hypotetickému Kristovi: „Ak existuješ a toto je pravda, prosím, daj mi to nejako vedieť.“ O niekoľko týždňov ráno sa zobudil a zistil, že je veriaci kresťan.

Či sa nám to páči, alebo nie, banky uprednostňujú solventnejších klientov. Má to svoju logiku. Obsluha jedného klienta stojí v podstate rovnako, či vkladá tisícku, alebo jej stonásobok. Platí to aj pri úveroch alebo iných bankových službách ako takých. No na druhej strane, s netuctovým klientom nemožno zaobchádzať ako s tuctovým. Banka mu chce dať najavo, že má o neho väčší záujem. Aby nedošlo k nedorozumeniu, banky si svojich klientov pedantne zatrieďujú do skupín. Rozlišujú ich podľa majetku, požiadaviek na financovanie alebo rozsahu využívaných služieb.

Sú starí aj mladí, vychudnutí, ale aj pri tele. Niektorí majú na tvári úsmev, iní, naopak, vyzerajú, akoby sa blížila ich posledná hodina. Dajú sa stretnúť na chodníkoch veľkých miest, ale aj na stratených lesných cestičkách. Najmä ich je však čoraz viac. Sú to bežci.

Mysleli sme, že uhorková sezóna prinesie iba treťotriedne mediálne klepy. Ibaže nie! Napríklad štátne rádio sa v solídnej predpoludňajšej reportáži venovalo téme, ako prežiť v zdraví letné festivaly. Lekár, ktorého si tam prizvali, nás poučil, že je dobré, keď jeden človek z partie pije o polovicu menej ako ostatní, aby potom, keď sa kamoši spijú, mohol on, solidárny poloopitý kamoš, uložiť ostatných do stabilizovanej polohy. Nech sa nepodusia zvratkami. Hm, lekár je realista! Nuž a ja, stará konzerva, som si vždy myslel, že zabaviť sa dá aj bez prehnaného alkoholu.

Anexia ministerstva pôdohospodárstva a podriadených inštitúcií rodinou a rodákmi ministra Jahnátka je čo do rozsahu a iných zvláštností (všetci jedna dedina) úplná bizarnosť. Tento úkaz sa však dá aj zovšeobecniť: rodinkárstvo nielen v užšom význame dynastických nominácií či zamestnávania širšieho príbuzenstva, ale najmä v zmysle budovania sociálnych a klientskych sietí je už súčasťou DNA slovenského verejného sektora.