Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vysoká kultúra Romana Poláka

.roman Polák .časopis .klub

Pred pár týždňami som navštívil v Berlíne Deutsches Theater, s ktorým vytvorilo naše divadlo koprodukčný projekt Bludičky. Naši herci Milka Vášáryová a Dušan Jamrich hrajú striedavo v bratislavskom SND i berlínskom Deutsches Theater. Popri pracovných rozhovoroch som si pozrel aj inscenáciu hry Jean-Paul Sartra Das Spiel ist aus (Hra je skončená). V roku 1947 Sartre nakrútil film, zo scenára vznikla divadelná hra.

Inscenácia je divadelne veľmi zaujímavá, diváci sedia na javisku, na točni, najskôr pozeráme asi 10-minútový film bez dialógov: Eva a Pierre sa za svojho života nikdy nestretli. Eva je veľmi chorá, netuší, že jej manžel André ju otrávil, aby si mohol zobrať jej sestru a pritom neprišiel o jej peniaze. Pierre plánuje revolúciu, ale je zavraždený priateľom Lucienom.  
Potom sa na točni otočíme, hľadíme do prázdneho hľadiska, kde sú dvaja nahí ľudia uprostred prázdnych radov a z rôznych častí divadla prichádzajú mŕtvi. Tu, na druhom svete sa Eva a Pierre dozvedia, že si boli súdení, len sa stala akási administratívna chyba, a preto sa nestretli. Môžu sa vrátiť do reálneho sveta, žiť ďalej, ak si za 24 hodín preukážu lásku.  Točňa sa otáča, a my vidíme Evu a Pierra v nádhernom scénickom svetle, ako sa bozkávajú, plní lásky, v obrovskom svetelnom tuneli. Dotočíme sa do reálneho sveta, pokus zblížiť sa je neustále prerušovaný ich blízkymi, s problémami, ktoré zostali nevyriešené. Na koniec sa znovu otočíme do prázdneho hľadiska. Do sveta mŕtvych. Pokus nevyšiel.
O tejto inscenácii by sa dalo písať omnoho viac. Hlavne jej posolstvo ma zaujalo. Áno, všetci sme zahrabaní vo svojich úlohách, vo svojich túžbach, vo svojich vzťahoch. Snažíme sa meniť spoločnosť, alebo si iba užívať život, využívať peniaze a moc, intrigovať, „posúvať sa“ ďalej, mať viac ambícií, viac peňazí, viac moci. A úplne sme zabudli na to najsilnejšie. Prirodzenú ľudskú lásku.
Aj keď v živote vždy príde nejaká chvíľa uvedomiť si zbytočnosť a relatívnosť všetkých našich ambícií, keď pocit ohrozenia prejde, znovu sa ponoríme do zabehaného mechanizmu plného chladu, kalkulácií a prázdnoty.  Výborná inscenácia.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite