Priznám sa, s veľkými rozpakmi sledujem radikálne výmeny, ktoré sa udiali v Slovenskom národnom divadle po nástupe Ondreja Šotha do riaditeľskej stoličky SND.

Vzkriesenie existuje. Nejde len o fyzické vrátenie tela do života! Dnes všade, v práci, vo vzťahoch, na súdoch, atď. zaznieva lacná výhovorka: „To nie ja, to tí druhí! Oni sú na vine, že sa veci takto udiali a ja som potom nemohol konať inak.“ Myslím, že v kontraste s tým tu hlasno zaznieva fakulta spovede ako hádam posledná bašta v spoločnosti, kde si človek dobrovoľne kľakne a žaluje na seba hory-doly, že on zlyhal v manželstve, on podvádzal v práci, on je strašný sebec, čo ide po povrchu, a je vinný svojou pýchou.

Uplynulé dni priniesli menší zvrat na slovenskej politickej scéne a veľký zvrat v eurozóne, ktorá čaká aj na to, čo sa udeje v stredu v Nemecku. A takisto priniesli jednu dobrú správu: zdá sa, že veselá idea eurokomisárky Viviane Redingovej pôjde k ľadu.

Včera sme si pripomenuli 200. výročie narodenia Michala Miloslava Hodžu. Téma „štúrovci“ sa mnohým ešte zo škôl javí ako notoricky prežutá. No Hodža určite nie je postava, ktorá by nemala čo povedať dnešku.

Hádam prvýkrát sa udialo v česko-slovenskej Superstar čosi, čo naozaj stojí za pozornosť.

Príčinou pádu mosta na diaľnici D1 pri Kurimanoch v okrese Levoča "je pravdepodobne kolaps oceľových skruží, ktoré podopierali debnenie, kam sa lial betón", povedal o možnej príčine tragédie minister vnútra Robert Kaliňák.

O odúčaní od fajčenia koluje miliarda vtipov ‒ napríklad „prestať fajčiť je ľahké, ja sám som to už urobil aspoň tisíckrát“ alebo „prestať fajčiť by zvládol každý fajčiar, akurát by si k tomu potreboval zapáliť“. Oboje je pravda. Päťdesiat dní bez cigarety je striedavé peklo a raj. Každé ráno je to hop alebo trop ‒ ak sa váš deň scvrkne iba na pocit, že chcete fajčiť cigaretu, nebude to asi až taký plodný deň.

Sedíme doma s partiou kamarátov a tu zrazu vravu pretne kvílivý hlasný zvuk sirény. „Chemický poplach v Istrocheme!“ kričí ktosi. „Čo budeme robiť?“. Ako správny hostiteľ otvorím skriňu a nájdem v nej vyžehlené a pekne naskladané skafandre. Poobliekame si ich a keď zvuk sirény neustáva, pokračujeme v párty.

„Ach, to boli časy,“ pristihneme sa občas v spomienkovom optimizme na mladosť. „Bude nám chýbať,“ hovoríme aj o tých, ktorí nám celé roky liezli na nervy. Mozog je stroj s jednou veľmi pozitívnou funkciou – automatického pregumovania sa v procese psychickej samoregulácie, takže stačí trocha času a všetko zlé je zrazu preč a ostane už len to dobré. Možno, aby sme sa nezbláznili a možno skrátka iba preto, že každý si nakoniec zaslúži byť posudzovaný kúsok lepšie, než aká je realita.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.